Brad Mehldau akoby objavil svoje druhé, dravé a groovujúce ´ja´. Ikona klavírneho jazzu totiž na novom albume Taming the Dragon spojila sily s o generáciu mladším bubeníkom Mark Guilianom, výsledkom čoho je pestrá zmes funku, prog-rocku, elektroniky, drum´n´bassu a nakoniec aj nejakého toho jazzu.
Mehldau sa v posledných rokoch realizoval prevažne s vlastným triom, resp. ako sideman na albumoch elitných jazzmanov, spomeňme napr. saxofonistu Joshuu Redmana a jeho nedávnu dosku Walking Shadows. Ohlásená spolupráca s elektronickým maniakom Guilianom bola teda spojená s rôznymi očakávaniami. Na albume sa okrem spomínanej dvojice nepredstavil nikto iný, Mehldau tento krát presedlal od klavíra k syntetizátorom a Rhodes pianu, Guiliana obslúžil bicie a elektroniku. Podľa sprievodných informácií zložil polovicu, teda šesť skladieb sám Mehldau, druhá polovica je výsledkom spoločnej práce dvojice.
Album otvára titulná skladba Taming the Dragon, potemnelá koláž hovoreného slova na takmer až ambientnom podklade a tvrdého elektro-funkového groovu, na hony vzdialená od toho, na čo si za tie roky zvykli Mehldauovi poslucháči. Duo i v ďalších skladbách pokračuje v striedaní rôznych nálad, štýlovo prechádzajúc od klávesového jazzu á la Return to Forever, cez drum´n´bassové breaky až k tvrdým prog-rockovým úsekom, nie nepodobným takému Jordanovi Rudessovi. Mehldau s Guilianom i vo dvojici vytvárajú zvukový kolos, album má skvelú produkciu a skutočne strhujúcu atmosféru. Mehldau veľmi umne pracuje so svojim zvukom, zjavne mu učaroval nádych starých analógových syntetizátorov. Spolu s príjemne naprogramovanými ambientnými plochami a s Guilianovými vybuchujúcimi bicími je teda Taming the Dragon veľmi počúvateľným a atmosférickým, no pritom tvrdým albumom.
Album je po všetkých stránkach zásahom do čierneho, je strhujúci, je pestrý, svojim spôsobom i uletený a vizionársky. Dvojica Mehldau – Guiliana s ľahkosťou spája zvuk súčasnej elektroniky s jazz-rockovou sofistikovanosťou a virtuozitou.
Miro Bachura
