Ďalším z mnohých zaujímavých koncertov v rámci tohtoročného brnianskeho JazzFestu bolo vystúpenie dvoch relatívne odlišných legiend českého jazzu - Dana Bártu s triom Roberta Balzara a Big bandu Gustava Broma s hosťujúcou speváčkou Robertou Gamabrini.
Ten, čo naspieval soundtrack k Snowboarďákom... Presne tak ešte aj dnes vníma väčšina mojich známych Dana Bártu, pričom pri troche šťastia niektorí tušia o jeho účasti v muzikáli Jesus Christ Superstar. Je to trocha paradoxné, keď si uvedomím, že práve tento spevák je umelcom, ktorý sa napriek dlhému pôsobeniu na hudobnej scéne neustále vyvíja a pracuje na sebe. Na JazzFestBrno sa predstavil s formáciou Rober Balzar trio, s ktorou v roku 2010 vytvoril album Theyories. Krátko po jeho vydaní som bola na ich koncerte a nedalo mi počas večera neporovnávať dva v podstate rovnaké koncerty, čo sa týka repertoáru, s vyše dvojročným odstupom. Úloha klaviristu síce prešla zo Stanislava Máchu na Mateja Benka, ale klavír sám o sebe nie je v tomto prípade tým zvukom, ktorý určuje jedinečnosť a príznačnosť tohto projektu. Tým v žiadnom prípade nechcem podceňovať ani spomínaných klaviristov, ani bubeníka Jiřího Slavíčka, ale o trocha väčší dôraz je práve na kontrabase Roberta Balzara dopĺňajúcim sa hlasom a prejavom Bártu. Toto spojenie vytvára v poslucháčovi neopakovateľný ako sluchový, tak aj vizuálny zážitok. Prečo sluchový je ľuďom, čo sledujú Bártove pôsobenie na hudobnej scéne hádam jasné. Prečo vizuálny? Sledovať Balzara s akou radosťou sa hrá s jeho kontrabasom mi príde ako sledovať dieťa stále fascinované jeho roky obľúbenou hračkou. A sledovať, čo robí hudba s Bártovym telom je tiež niečo, čo som ešte u iného hudobníka asi nevidela. Prečo neopakovateľný? Vraciam sa k úvodu - Dan Bárta ako aj Robert Balzar trio na sebe stále pracujú. Každý zvlášť, všetci spolu a výsledkom je vždy o niečo vyzretejší prejav hoc aj tých istých skladieb. Pre toto sa oplatí ísť na takýto koncert aj štyrikrát do roka.
Druhým bodom programu bol legendárny ansámbel pod hlavičkou "Gustav Brom". Priznám sa, že som žiaden Big Band v hlavnej úlohe naživo ešte nevidela. A čím lepším by som mohla začať ako koncertom Gustav Brom Big Band? Hudobným telesom s vyše 70 ročnou tradíciou, ktorého značka siaha ďaleko za hranice Česka či Slovenska? Bola som úprimne zvedavá ako to bude prebiehať. Keď začali, vyzerali ako školská trieda s triednym učiteľom Vladom Valovičom, ktorý ich postupne vyvolával buď na mieste alebo až dopredu k tabuli/mikrofónu, aby ukázali svoje umenie. Bolo to hravé a živé. Za trest bude týždenníkom o týždeň dlhšie určite člen orchestra, ktorý si zabudol v šatni noty, čo dirigentovi neprišlo tak smiešne ako zvyšku publika a možno aj samotnému vinníkovi. Atmosfére v publiku však táto historka pridala o trochu viac uvoľnenosti. Po krátkej predohre sa zaspomínalo na nebohého člena orchestru Güntera Kočího, ktorý získal in memoriam Cenu Gustava Broma, ktorá sa každoročne udeľuje od roku 1998. Po tomto slávnostnom, ale aj mierne smutnom akte prišla na scénu Žena. Už pri jej príchode z nej sršalo sebavedomie, vyrovnanosť a všetko, čo má Žena s veľkým Ž mať. Vlastne ma vôbec neprekvapilo, že aj jej vokálny prejav bol presne taký. Istý, vyrovnaný, stopercentne pod kontrolou, sebavedomý. Nebol to hlas, ktorý by ma zaujal napríklad svojou farbou, ale hlas, ktorý ma dostal charizmou. Roberta Gambarini je držiteľkou mnohých ocenení, z ktorých pre ilustráciu vyberiem víťazstvo v ankete „najlepší ženský jazzový vokál roku“ asociácie jazzových novinárov (JJA) v roku 2007. Spolu s Gustav Brom Big Band predviedli skvelú show na záver večera. Len ma trocha mrzelo správanie sa divákov, ktorí počas záverečného potlesku húfne odchádzali. Myslím si, že po tom, čo v ten večer všetci protagonisti predviedli si zaslúžili, aby tam dotyční ťapkali rukami o 4 minúty dlhšie, než boli ochotní. Dúfam, že aspoň chytili červenú vlnu na brnenských semaforoch.
Ivana Bachurová
