Text a fotografie: Miroslav Haľák
An Intimate Night with Hiromi: The Trio Project, Porgy&Bess Viedeň, 17.07.2017
V roku 2005 spustila na Slovensku séria koncertov Hiromi Uehara, Tonyho Greya a Martina Valihoru malú jazzovú eufóriu. Hoci som vtedy nemal to šťastie byť na BJD alebo na inom ich koncerte, od svojich známych som počúval samé oslavné hymny a to nielen na hudbu samotnú, ale aj na odvážne vlasové kreácie vtedy ešte pomerne neznámej Hiromi. Táto formácia mi stále unikala. Keďže som nahrávky Brain (2004) a Spiral (2006) poznal veľmi dobre, o to viac ma pri vydaní albumu Hiromi Voice (2011) zamrzelo zistenie, že zostava s Martinom Valihorom už nie je aktuálna. Hiromi sa vtedy po troch rokoch nevydávania sólových albumov rozhodla pre cveng známych mien Anthonyho Jacksona a Simona Phillipsa. S týmito pánmi, ktorých profesijné životopisy osahujú takmer všetko, čo si na jazzovej scéne možno želať, vrátane exkluzívnej spolupráce z rockového Olympu ako napr. Steely Dan (Anthony Jackson) a Toto, The Who alebo David Gilmour (Simon Phillips), je od spomínaného albumu Voice z roku 2011 Hiromi na jednej lodi. Takzvaný The trio project stihol za tie roky vydať štyri albumy, okrem Voice ešte Move (2012), Alive (2014) a Spark (2016). Práve turné k tomu poslednému bolo pre mňa príležitosťou vypočuť si konečne Hiromi naživo.
Klub Porgy & Bess venoval Hiromi hneď dva koncerty. Na ten prvý, nedeľný, som sa išiel pozrieť. Sklamaním pre fanúšikov Anthony Jacksona bolo zistenie, že na koncerte bude chýbať. Korpulentného, fantasticky groovujúceho sidemana Anthonyho z dôvodu ochorenia nahradil veľmi narýchlo spolužiak Hiromi z Berklee College of Music - brazílsky basgitarista Tiago Coimbra. Táto nečakaná personálna zmena sa, nanešťastie, odzrkadlila aj na charaktere vystúpenia. Projekt tria s Hiromi, Jacksonom a Phillipsom funguje v rovnakom zložení už päť rokov a po štyroch albumoch existuje medzi hudobníkmi súhra, ktorú bolo cítiť žiaľ iba fragmentárne a to z komunikácie medzi Hiromi a Simonom. Tiago síce zvládol svoju úlohu promptne zaskočiť post basáka tohto ambiciózneho tria, jeho sústredenosť na partitúry, ktoré mal pred sebou a pragmatické, alebo priam lakonické vedenie basovej linky v polyrytmických kompozíciách však uberali celému vystúpeniu na jeho expresívnej monumentalite.
Repertoár tria, až na výnimku Desire (skladbu z albumu Voice), vychádzal z posledného albumu Spiral. Hiromi potvrdila moje očakávania a táto útla Japonka s extravagantným účesom sa sa hrala s pianom a Nord syntezátorom s technickou bravúrou klasického koncertného majstra a charizmou performance Keitha Emersona. Udivovala ma jej suverénnosť a ľahkosť, s akou v teatrálnom predklone servírovala obecenstvu najpokročilejšie cvičenia klavírnej ekvilibristiky. Dynamická v spektre od subtílneho pianissima až po živelné fortefortissimo, v každej polohe však citlivo melodická, to sú atribúty vystúpenia tejto mimoriadnej klaviristky z koncertu v Porgy. Hoci by som po jej boku videl asi radšej kapelu z roku 2005, treba uznať, že mamutia zostava Simona Phillipsa neplnila iba funkciu scénografického doplnku a že tento bubeník je právom angažovaný v top rockových formáciách. Hra na siedmych prechodoch a octobanoch bola korešpondujúco melodická a nápaditá bez nástojčivej exhibície.
Koncert, hoci s handicapom indisponovaného Anthony Jacskona, bol výborný. Nejak takto som si to predstavoval, keď som počúval svojich nadšených priateľov rozplývať sa nad Hiromi. Na druhej strane som počul aj názor, že jej štýl, hoci je akokoľvek bombastický, trpí vlastným vykrádaním sa. Toto nemôžem posúdiť, keďže albumy, ktoré Hiromi vydáva sú síce koncepčne príbuzné, tých trinásť rokov od Another Mind (2003) ešte nie je taká dlhá doba na to, aby sa dalo hovoriť o fatálnej stagnácii vlastného vývoja. Preto namiesto akýchkoľvek predsudkov vrele odporúčam nechať sa inšpirovať energiou a oddanosťou hudbe tak, ako ju prezentuje Hiromi.
Hiromi Uehara: Piano, Keyboards
Simon Phillips: bicie
Tiago Coimbra: basova gitara
Play list: Spark/Desire/Wonderland/Indulgence /What will be /Solo – piano /In a trance/All’s well/Solo – piano
