K letnej festivalovej sezóne patrí neodmysliteľne open air festival Open Jazz Fest v areáli rekreačného strediska Zelená voda. Za desať rokov existencie si festival získal svojich skalných priaznivcov. Ako to pri okrúhlych výročiach festivalov býva, aj na desiaty ročník Open Jazz Festu pozvali organizátori niekoľko atraktívnych zahraničných umelcov.
Závan sviežeho vánku z Košíc.
Prvý festivalový večer začal tradične – vystúpením slovenskej formácie. Tento rok padol výber na košickú skupinu „Cha Bud!“ Mladá kapela stihla počas svojej šesťročnej existencie získať už niekoľko hudobných cien, vrátane víťazstva v súťaži Mladých talentov na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2015. Zo skupiny sršal na pódiu mladícky elán a svieže melódie, ktorých zdrojom bola predovšetkým trojčlenná dychová sekcia (dva saxofóny a trúbka). Z partie zarastených mladých mužov bolo cítiť ľahkosť a zohratosť. Po vypočutí niekoľkých autorských skladieb Mateja Lazára, Petra Šafráneka a Pavla Jeňa som však mal pocit nedostatku momentov prekvapenia a zároveň prebytku syntetických zvukov z klávesov Mateja Lazára. Každopádne, myslím si, že ide o zaujímavý zjav slovenskej hudobnej scény, zameraný predovšetkým na mladé publikum. Priznávam, že z nových slovenských formácií ma na festivale oveľa viac oslovili originálnejšie Ľudové Mladistvá. K tým sa vrátim ešte neskôr, v reportáži z druhého festivalového dňa.
Tancovačka s Chinou Moses.
Po prvej kapele došlo k zmene pôvodného programu – prehodeniu poradia pôvodne druhej a tretej kapely. Pódium tak po Cha Bud! patrilo americkej (v Paríži pôsobiacej) americkej speváčke Chine Moses. Dcéra slávnej matky Dee Dee Bridgewater sa uchytila na hudobnej scéne vďaka svojej originálnosti, neprehliadnuteľnému zjavu a svojskému javiskovému prejavu. Speváčka nevystupovala na Slovensku prvý raz, už v roku 2014 koncertovala s Big bandom Gustava Broma vo Veľkej sále Slovenského rozhlasu. China Moses je momentálne na šnúre so svojou francúzsko-anglickou kapelou s programom Nightintales. Turné nesie názov jej najnovšieho albumu (info o albume nájdete tu). Texty Chiny Moses pojednávajú o vzťahoch, láske, sklamaniach a rozchodoch. Tieto nie zrovna najľahšie témy sa však China snaží podať svojim typickým, odľahčeným spôsobom. Jej hudba sa žánrovo pohybuje medzi blues, RnB, soulom a jazzom. Na rozdiel od predchádzajúcich albumov je Nightintales postavený plne na autorských skladbách Chiny Moses. Chinu som mal možnosť vidieť naživo už dvakrát (vždy s iným projektom), no zakaždým som žasol nad jej neuveriteľnou energiou a komunikáciou s pubikom. Nebolo tomu inak ani teraz. Na prebudenie divákov zmorených celotýždennou únavou neváhala China vybehnúť s mikrofónom medzi publikum a v skladbe Running vytiahnuť relaxujúce publikum do tanca. Betónová plocha pred pódiom sa postupne zaplnila a do konca vystúpenia Chiny Moses publikum tancovalo a spievalo spolu s ňou. To mi pripomenulo decembrový koncert Lisy Simone (mimochodom tiež dcéry slávnej matky – Niny Simone), ktorá roztancovala publikum Veľkého štúdia Slovenského rozhlasu. Oporou Chiny Moses je jej vynikajúce kvarteto. Mimoriadnu pozornosť pútal klavirista Ashley Henry so svojimi exkluzívnymi sólami, ako aj perfektné duety saxofonistu Lugiho Grassa (alt/barytónsax) s bubeníkom Marijusom Alexom. Za strhujúce klavírne sólo v piesni Whatever zožal Ashley Henry zaslúžený aplauz.
Dlhá cigánska smršť a zahraniční hostia
Po Chine Moses nastala výrazná prestavba pódia a zmena hudobného štýlu. Etno-gypsy-jazzový žánrový „hybrid“ zaplnil pódium a šou mohla začať. Keďže sa nepovažujem za fanúšika gypsy music, toto multižánrové, medzinárodné zoskupenie vzbudilo vo mne už po prečítaní programu istú dávku skepsy. Navyše, po strhujúcom predstavení Chiny Moses nebolo ľahké naladiť sa na diametrálne odlišný hudobný štýl. Líder zoskupenia, Ján Berky Mrenica, sa svojimi elektrickými husľami chopil vedenia a spolu s mnohočlennou zostavou odohral jeden dlhý set. I napriek veľkému nasadeniu všetkých inštrumentalistov a speváčok (Anita Soul a Jana Orlická) som mal po trištvrte hodine pocit, že kapela už nemôže vo svojom sete priniesť nič nové. O udržiavanie pulzu kapely sa počas celého setu starala vynikajúca rytmika Martina Valihoru a klávesová ekvilibristika Eugena Vizváryho. Hlavnou hviezdou medzinárodného zoskupenia bol jeden z najuznávanejších gypsy gitaristov súčasnosti, vychádzajúci z dedičstva Djanga Reinhardta – Holanďan Stochello Rosenberg. Ako sme sa dozvedeli od moderátora Romana Bomboša, Rosenberg sa s Mrenicovou kapelou stretol až v deň koncertu na trojhodinovej skúške v Blue Note. Vzájomná chémia zafungovala a večerné festivalové vystúpenie tak bolo úspešnou spoločnou premiérou.
Argentínsky zabávač vo finále prvého večera.
Napriek časovému sklzu nastúpila posledná kapela večera – argentínska „rockbigbandová“ formácia Rosario Smowing v plnej sile. V momente príchodu lídra na pódium mi bolo konečne jasné, kto bol záhadný muž, potulujúci sa po festivalovom areáli v tmavom obleku a mafiánskych slnečných okuliaroch. Diego Casanova - impozantný zjav s menom hodným svojho imidžu, no predovšetkým energické perpetum mobile. Casanova predviedol mix zdanlivo nezlúčiteľných žánrov - koktail swingu, ska, mamby, bolera, rockabilly a jazzu zpôsobil napriek neskorej nočnej hodine ako životabudič. Diego s vizuálom Harveyho Keitela a Tommy Lee Jonesa sa prejavil ako prvotriedny spevák, trúbkár, zabávač a tanečník s pozoruhodne spontánnym prejavom. Argentínske rytmy umocnené neuveriteľnou choreografiou boli na neskorú nočnú hodinu výborným dramaturgickým ťahom. Casanova neúnavne tancoval, vrhal sa na kolená, vyskakoval a do toho vytruboval svoje sóla. Milé prekvapenie na záver prvého dňa festivalu.
Text: Marián Pavlík
Foto: Peter Ťapaj
