Robert Glasper vystupoval na Slovensku v poslednej dobe už niekoľkokrát. Vždy to boli festivalové produkcie. Naposledy však vystúpil s projektom Robert Glasper Experiment v Nu Spirit clube, kde si ho mohli jeho priaznivci vychutnať v jedinečnej klubovej atmosfére. Jedinečná bola aj jeho hudba. A svojské sú aj jeho názory, ktoré sme zachytili v rozhovore v deň koncertu.
Predal si viac než 100 000 kópií svojho albumu Black Radio. Album sa dostal na 4. miesto v Hip-Hop/R’n’B rebríčku. Môžeme povedať , že sa ti naozaj podarilo priniesť jazz späť medzi masy. Ovplyvnilo to zloženie tvojho publika? Prichádza na koncerty viacej mladých ľudí?
Áno. Vždy som mal mladých ľudí na svojich koncertoch, ale teraz prichádzajú aj mladí, ktorí nechodievajú bežne na jazzové koncerty. Prichádzajú takí, ktorí by normálne šli na Chrisa Browna. V podstate prichádzajú rôzni ľudia. Mojim cieľom bolo prilákať ľudí, ktorí normálne nepočúvajú jazz, ľudí počúvajúcich hip-hop, r’n’b, soul. Veľa z nich prijde na koncert a následne hovoria, že to bol ich prvý jazzový koncert a to je naozaj skvelé.
A kupujú si aj tvoje staršie veci?
Áno. Keď vyšlo Black Radio, iTunes ponúklo všetko, čo som dovtedy spravil naozaj lacno, niečo okolo 6 dolárov. Tak veľa ľudí si kúpilo moje staré veci, že v TOP 10 na iTunes som bol na všetkých prvých piatich miestach (smiech). Takže to bolo výborné.
Aká je budúcnosť pre Roberta Glaspera? Počuli sme, že chceš nahrať live album s triom.
Určíte chcem spraviť live trio album. Jeden dokonca už aj vyšiel pred par rokmi, ale to nie je v skutočnosti album, je to skôr bootleg: Live from Bonnaroo. Ale ako ďalší album idem spraviť Black Radio vol.2. Budú tam rôzni hostia.
Môžeš povedať nejaké mena?
Ešte nie. Žiadne meno, ktoré by som mohol zverejniť. Už som rozprával s umelcami a tí povedali áno, ale nemôžem povedať žiadne meno, pokiaľ sa neporozprávam s ich právnikmi a mojím manažérom a kým nie je všetko v poriadku. Dúfam, že album nahráme v marci. Inak okrem toho začínam robiť viac produkcie. Teraz ma toho čaká viac. Produkoval som Black Radio, takže ľudia videli aj túto moju stránku.
Povedz nám niečo o Jose Jamesovi (taktiež Blue Note Artist) a jeho pripravovanom albume.
Veľmi dobrý album. Hrám na dvoch veciach a v jednej som spoluautorom. Mal by vyjsť tuším v januári.
Počuli sme z neho zatiaľ jednu vec, Vanguard…
To je skladba, ktorú som napísal. Napísali sme ju vo Village Vanguard v New Yorku. V tú noc som tam hral a Jose chcel prísť a niečo spraviť. Povedal som mu, aby došiel poobede, keď majú zavreté. Vedeli sme sa dostať dnu ku klavíru a niečo napísať.
Keď nahrávaš, prichytíš sám seba pri tom, že hráš inak ako by si normálne hral?
Áno. Väčšina ľudí to tak má. Pretože začneš rozmýšľať nad tým, aby tam neboli chyby. Preto, keď nahrávam snažím sa cítiť tak pohodlne, ako sa to len dá. Máme aj nejaké pitie, snažím sa nahrávať v noci, pretože to je prirodzená doba, kedy hrám. Mnohokrát, keď sa nahráva, ľudia všetko menia, je to pre nich prirodzené, všetko robia rozdielne a potom očakávajú, že budú znieť tak ako sú zvyknutí. Ale nemôžeš zmeniť všetko čo robíš, napr. že nahrávaš ráno, nič nepiješ, atď.. Nie je to prirodzené. Tým pádom sa snažím nahrávať v noci, dám si niečo na pitie a snažím sa nahrávať veci, ktoré už viac-menej poznáme. Takže keď viem, že mám nahrávanie, hrám už tie skladby predtým, aby som dostal „vibe“ songov do seba. Veľa ľudí nahráva úplne nové veci a neskôr ich začnú hrať naozaj dobre, keď ich hrávajú na turné po nahrávaní. Lenže album tu bude naveky, turné nie. A cieľom je, aby bol album dobrý. Takže najskôr ich treba hrať trošku na turné a potom nahrať. Pred všetkými mojimi nahrávaniami som mal krátke turné, tam sa vyvinuli rôzne malé hudobné drobnosti v skladbách a pravdepodobne sme tie skladby spravili lepšie, pretože sme tam dosiahli „vibe“.
Povedz nám niečo o strednej skole v Houstone. (The High School for the Performing and the Visual Arts). Neskutočne veľa umelcov prišlo práve odtiaľ. Čím to je?
Je tam veľmi dobrý jazzový učiteľ. Ale inak, čo sa tyká Houstonu, je tam neskutočne veľa výborných hudobníkov a naozaj neviem vysvetliť prečo. Len na mojej stredne škole boli Eric Harland, Chris Dave, Jamire Williams, Kendrick Scott, Jason Moran, Beyonce, Walther Smith III, Mike Moreno, Alan Hampton, Mark Kelley. Naozaj veľa hudobníkov.
Ako komponuješ? Napríklad Rise and Shine je 19 taktová forma.
To fakt!?
Takže vedome k tomu tak nepristupuješ?
Nikdy. Nikdy by som ti nevedel povedať, koľko taktov to má.
Povedzme Lift Off sa dá rátať na 15…
Lift Off som nikdy nespísal. My sme to vždy iba hrali…
… alebo tvoje veci, ktoré sú na 7 alebo 5 znejú neskutočné hladko a plynule, znejú tak prirodzene ako veci na 4.
To preto, lebo ja vždy myslím na melódiu ako prvú. Tá sa mi prirodzene objaví v hlave. A až potom na to prídem, keď to musím zapísať. Ale Lift Off som raz napísal na zvukovej skúške a Derrick (Hodge) to prosto počul a začal so mnou hrať. Dokonca prvýkrát sme to hrali s Markom (Colenburg) v triu minulý rok v Geneve. To si pamätám. Nikdy som to nezapísal. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čo to bolo. Mnohokrát, keď píšem v rôznych taktoch, neviem, čo to je, pokiaľ sa nad tým nezamyslím. Väčšinou si to zaspievam do svojho telefónu, 90% svojich veci tak robím. Nekomponujem pri klavíri. Nerobím to, že si proste sadnem a poviem si, tak a teraz idem skladať. Mne to tak nefunguje. Väčšinou mi niečo napadne keď jem alebo som v autobuse alebo niečo podobné.
Nie je to limitujúce keď máš komponovať s nástrojom a si obmedzený na určitý formát svojho nástroja? Nie je komponovanie bez nástroja slobodnejšie?
Presne. Vtedy nemyslíš na žiaden druh vodítka. Proste to jednoducho príde. Môže to byť skladba pre teba alebo aj pre niekoho iného. V oboch prípadoch proste počuješ v hlave melódiu a nahráš si ju. Potom prídem domov a prichádzam na to, či už je to basová linka alebo rytmický pattern, ktorý počujem, alebo tiež melódia. Vždy si ju ale zaspievam, a keď ju spievaš, znamená to, že to má v sebe niečo prirodzené.
Takže to nemusí byť len melódia ale aj nejaký ten rytmický pattern?
Jasne, občas zoberiem mobil a proste spievam...(spieva rytmický pattern)
Takže je to len taký základ k ďalšej skladbe.
Áno, presne. Akýkoľvek „vibe“. Čokoľvek, čo počujem práve v hlave sa snažím preniesť do svojho telefónu najjasnejšie ako sa len dá. A to preto, že zabúdam. Ako muzikanti rozmýšľame nad hudbou tak veľa, alebo píšeme tak veľa, že si ani neuvedomujeme, koľko sme toho napísali. Ale píšeme, potom to zabudneme alebo to zahodíme. Ale ak si to začneš nahrávať, po čase zistíš, že más naozaj veľa skladieb.
V roku 1999 si ty a Bilal pracoval s legendárnym J Dillom v štúdiu. Vraj od teba J Dilla chcel, aby si sedel za klavírom alebo Rhodesom a proste hral, pričom on si to nahrával. Neskôr pravdepodobne použil niečo z toho v jeho beatoch.
Hej hej.
Napríklad Doo Doo znie ako ty, ale to bolo spravené ešte predtým. Vieš o niečom, kde ťa použil?
Hej znie, ale to bolo robené ešte predtým. Ale boli tam veci, ktoré pravdepodobne nasekal. Ja poznám svoj zvuk takže občas, keď niečo od neho počujem, tak si hovorím, že to musím byť ja. Ja viem, že to určite urobil. On bol veľmi múdry. On vedel, že ma jazzového klaviristu u neho v pivnici hrajúceho na Rhodes. Takže som hral a on mi len vravel: ‘pokračuj pokračuj, Rob!‘ a on sedel pri svojom MPC.
A vieš teda o niečom konkrétnom?
Vôbec netuším. Okrem veci, čo sme robili s Bilalom. Vtedy sme spravili Reminisce. Tam som nehral, tam Dilla použil sample (pozn. z Keith Jarrett - Koln Concert). Ja som hral v skladbe Check You Out, ktorá nikdy nevyšla. Nakoniec kúpili iba jednu vec od Dillu.
V jednom rozhovore si povedal, že je tu potreba nových štandardov. Že je dôležité, aby hudobníci hrali skladby svojich rovesníkov.
Tak vznikajú štandardy. Ľudia hrajú skladby iných a hrajú ich často. To je vlastne jediný dôvod prečo sú štandardami. Dnes je tu príliš veľa ega a nie je tu veľa práce pre hudobníkov, nikto nechce hrať veci iných. V minulosti to nebol až taký problém. Ja poznám nejakých stredoškolákov a vysokoškolákov, ktorí hrajú moje veci, ale inak nenájdeš veľa ľudí v mojom veku, ktorí by hrali moje skladby.
Ty hrávaš veci niekoho iného? Niekoho, kto je v tvojom veku?
Ale áno. Hrávam s triom skladbu Jasona Morana: Gentle Shifts South, z jeho The Bandwagon: Live at the Village Vanguard . To je jedna, ktorú určíte hrávam. Ale čo sa tyká nových štandardov, tak namiesto hrania starých veci, povedzme pri hraniach, kde na tom až tak nezáleží, ako background music v kaviarňach a podobne, to sú príležitosti na hranie nových veci, prečo nie? Ale nastavenie rozmýšľania o jazze je také, že jazz je o histórii a tak by to vraj malo byť. A mnohí ľudia majú taký názor, že jazz je mŕtvy. A vždy keď hráš vzdávaš hold jazzu. Dokonca aj jazzová scéna tak o tom rozmýšľa. Ale ono to nie je tak, jazz nie je mŕtvy a treba to občas ľuďom pripomenúť.
Stále sa mení…
Áno. Mení sa. Mŕtve veci sa nemenia. Takže, ak sa mení, stále žije. Celkom jednoduché (Smiech).
Ale slovo samo o sebe… Možno by celý žáner mal dostať nové meno.
Je neskoro. Nicholas Payton to skúsil. Je príliš neskoro. Ak by sa to zmenilo teraz, tak by ľudia mali zmiešané pocity. Nechytilo by sa to. Minimálne dnes vedia ľudia, čo jazz je a môžu aspoň povedať, že to nechcú počuť. Minimálne to vedia identifikovať. Buď to majú radi alebo nie. Ale nie je nikto taký, kto by o tom nepočul. Ale ak by sme mali teraz vymyslieť nove meno, tak by sa muselo čakať roky a roky pokiaľ by sa to uchytilo a ľudia by vedeli, o čo ide.
Volajú ťa dnes ešte robiť sidemana na jazzové show?
Nie, prestal som s tým. Prestal som robiť sidemana v 2005, pretože som chcel byt sólo leader a chcel som si získať rešpekt ako leader.
Vráťme sa ešte k Black Radio vol.2. Bude to rovnaké smerovanie a pokračovanie ako Black Radio alebo totálne odlišná vec?
Skôr to isté smerovanie, len s trochu inou príchuťou. To preto, že som akurát nabral toto nové publikum a teda nechcem spraviť zlý obchodný krok a vzápätí otočiť smerovanie. To je to, kde veľa jazzových umelcov robí chybu, nemajú koncept, nemyslia na svoje publikum, na ľudí, ktorí si to kupujú. Nikdy nemyslia na obchodnú stratégiu. Teraz by bolo odomňa hlúpe spraviť napríklad trio album. Načo by som predal 100 000 albumov a teraz by som spravil album, ktorého sa predá povedzme len 9000 kusov.
Aká bola reakcia v Blue Note na čísla Black Radio? Bolo to očakávané?
Nie, nebolo. Bolo to úžasné. Prvý týždeň to bol 4. najpredávanejší album celkovo na iTunes hneď po Adele. Prvý týždeň sa predalo niečo okolo 23 000 kusov. Bolo to číslo 4 v Hip-Hop/R’n’B rebríčku, číslo 1 v jazzovych rebríčkoch a ešte na iných.
Takže v Blue Note boli šťastní?
Veľmi šťastní, pretože žiaden album nemal takýto priesek rôznymi žánrami v jeden moment, možno okrem Herbieho. Dokonca ten album ani nezaradili do súčasného jazzu, ale do tradičného (smiech). Na tom albume nie je nič tradičné, ale čo už. Album prekonal všelijaké rekordy a nikto to nepredpokladal. Ja som to nepredpokladal vôbec. Úprimne, na začiatku som vôbec nad albumom Black Radio nejak veľmi nerozmýšľal. Spôsob akým sa vyvinuli skladby samé, všetko bolo hladké, príliš som nad tým neuvažoval. Myslím si, že to je najlepšia cesta.
Prirodzenosť…
Presne tak.
Text: Hudec&Krekáč
Foto: Nuspirit
