S kapelou The Bad Plus mám veľmi silné osobné väzby. Prvýkrát som sa s týmto zoskupením z Minneapolisu stretol na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2008. Trio tvorené klaviristom Ethanom Iversom, kontrabasistom Reidom Andersonom a bubeníkom Davidom Kingom bolo vtedy obohatené o charizmatický spev Wendy Lewis. Vtedajšie vystúpenie vychádzalo z ich albumu "For All I Care" (2008), ktoré tvorili jazzové coververzie skladieb od klasickej hudby Igora Stravinskeho až po Lithium od Kurta Cobaina. Jedným z najsilnejších momentov toho ročníka Jazzákov bola ale ich verzia skladby Feeling Yourself Disintegrate. Pamätám sa, ako ma tá hudba očarila svojou nevšednosťou, neortodoxným prístupom, mierne punkovou revoltou a zvláštnym citom pre harmóniu a hravú improvizáciu.
Aj moja priateľka Kristína bola z tejto hudby nadšená a odvtedy sme sledovali, ako sa bude hudba pánov z The Bad Plus vyvíjať. V roku 2010 vyšiel ich album "Never Stop" a na ňom aj rovnomenná skladba, ktorá nás svojim šarmom a typickým undergroundovým zvukom očarila. Keď na jar o rok neskôr vystupovalo The Bad Plus v Mníchovskom jazzovom Klube Unterfahrt, tak som pri poslednej skladbe ich koncertu, ktorou bola práve Never Stop, Kristínu požiadal o ruku. Po 15 rokoch šťastného manželstva, kedy sa naša rodina rozrástla o dve deti som s poľutovaním zaregistroval, že sa táto naša takmer osudová kapela rozhodla uzavrieť kapitolu spoločného účinkovania a pripravila svoju rozlúčkovú koncertnú šnúru s názvom Farewell Tour.
V čase našich zásnub sme žili v Mníchove a dnes, keď sa kapela rozhodla ukončiť svoje pôsobenie žijeme vo Viedni. Práve tunajší klub Porgy & Bess bol vo štvrtok 9. júla pre The Bad Plus zastávkou na tomto turné. Kto trochu sledoval trajektórie pôsobenia tejto kapely vie, že Ethan Iverson ju opustil ešte v roku 2017. Na necelé štyri roky a dva albumy ho nahradil klavirista Orrin Evans a keď v roku 2021 odišiel aj on tak sa kapela pretransformovala na kvarteto so saxofonistom a klarinetistom Chrisom Speedom a s gitaristom Benom Monderom. Na koncerte vo Viedni ho nahradil skvelý kanadský rockový gitarista Gregg Belisle-Chi, ktorý zvládol neľahký koncertný repertoár bravúrne.
Koncertný večer sa pre mňa niesol v znamení nostalgie. Som rád, že sme mali doma pri deťoch opatrovateľku (teda moju mamu, za čo jej touto cestou ďakujem) a my sme mohli ísť s manželkou zaspomínať na naše zásnuby. DNA ich hudby zostalo rovnaké: stále je tam chuť experimentovať s kompozíciou, stále je tam melodický kontrabas a expresívne dynamické bubnovanie Davida Kinga a musím sa priznať, že do celého spektra ich zvuku zapadol aj saxofón s gitarou. Je treba zdôrazniť, že už pôvodné trio malo s dychovým nástrojom svoju skúsenosť, keďže v roku 2016 natočili spoločný album s Joshuom Redmanom. Aj tento posledný variant The Bad Plus zostal tým, čím bol vždy: nepredvídateľnou zásobárňou inovatívnych prístupov k jazzu okysličujúcim tento hudobný žáner a dopĺňajúcim jeho mozaiku o dôležité subžánrové kamienky.
Playlist večera pozostával predovšetkým z posledného albumu "Complex Emotions" z roku 2024 vo formácii kvarteta. Ak chcete vedieť, akú atmosféru sú aj po 25 rokoch od svojho vzniku títo páni schopní vyprodukovať, pustite si skladbu Carrier. V nej sa skrýva mnoho z ich originality. Uhrančivá melódia, defragmentovaná na hrane harmonického skreslenia, rytmické napádanie pravidelného plynutia, ohlušujúce echá a nad tým všetkým šarmantný cit pre experiment. Škoda, že sa rozhodli skončiť!
Nezostáva preto iné než veriť, že za pojmom Farewell Tour, je predovšetkým marketingový ťah a že sa ešte s podobnou hudbou od tejto energickej skupiny budeme mať možnosť v budúcnosti stretnúť, ako to s nádejou prízvukoval aj Christoph Huber z klubu Porgy. Ten si pri tej príležitosti vypomohol prirovnaním s inými kapelami ako napríklad The Rolling Stones, ktorí sa lúčia už asi 30 rokov... The Bad Plus by si preto mali vziať ponaučenie z ich vlastnej skladby, pre mňa a moju manželku tak zásadnej, ktorej názov je jasný: Never Stop!
Text: Miroslav Haľák
Fotografie: Miroslav Haľák, Kristína Haľáková
