Mapovanie všetkých domácich albumov roka 2022 pokračuje a témou dňa bude preukázanie pocty či uznania. Každý z nás v určitých životných etapách vzhliada k nejakým vzorom, hoci nie všetci si to dokážeme priznať. Predsa len, každý by radšej bol svojbytným originálom, ideálne napodobňovaným a oslavovaným nasledovníkmi… Veľkosť osobnosti však spočíva aj v ochote priznať si, že tu bol niekto pred nami.
Eugen Vizváry: Pes a muž – Tribute to Marián Varga (4Record)
Multiinštrumentalistu a skladateľa Eugena Vizváryho sme už prednedávnom „obracali“ v rámci exkurzií na planétu „Saturnus“. Niekoľko mesiacov po vesmírnej expedícii prišiel Vizváry s ďalším a diametrálne odlišným albumom. Väčšinu napovie samotný názov „Pes a muž – Tribute to Marián Varga“. Prečo Marián Varga a čo vlastne majú títo umelci spoločné? Z môjho pohľadu je to ochota vrhať sa do nových neprebádaných vôd a experimentov, prepájať prakticky čokoľvek. „Z Vargovej hudby som v istom zmysle cítil kultúru hippies,“ spomenul pred časom Vizváry v jednom z rozhovorov a tiež uviedol, že ich styčným bodom ostáva odkaz Bélu Bartóka.
Keď som v úvode spomínal veľkosť umelca, práve Eugen Vizváry dokáže priznávať a vzdávať pocty svojim vzorom nesmierne originálnym spôsobom. Pred niekoľkými rokmi si prostredníctvom albumu „For Jaco“ (2016) uctil svoj primárny inšpiračný zdroj. Ovplyvnený naturalistickou poetikou Jaca Pastoriusa skomponoval sériu spriaznených skladieb, ku ktorým pribral štvoricu menej známych tém basgitarového génia. Pri Vargovi zašiel ešte ďalej a predkladá výlučne vlastné skladby, ktoré viac či menej oscilujú s „vargovským“ pohľadom na svet. Kým počas prvej polovice albumu nahliada Vizváry na Vargu prevažne vlastnou optikou (jeho funkový či fusion naturel ustupuje v bartókovskej Nádeji), záver albumu je nevyrieknutou otázkou, akým spôsobom by dnes mohol najväčší slovenský klávesový mág absorbovať súčasné trendy (R&B Sen). Najviac alúzií ponúkne Lúka: hneď organová intráda prezradí „odkiaľ fúka vietor“, nástupom bicích a rapsodicky sa striedajúcimi úsekmi nás Vizváry prenáša na koncert legendy Collegium musicum 2022. Nebol by to však Vizváry, keby ostal plagiátorom či napodobňovateľom a neinfikoval posolstvo vlastnou poetikou a tiež fantastickým basgitarovým sólom Róberta Vizváriho. A prečo „Pes a muž“? Odpoveď hľadajte v hravej poézii Ľuboša Šrámeka, ktorú autor v rovnomennom tracku aj prednáša.
František Báleš ansámbel: Básne Múzické (Hevhetia)
Nespomínam si, kedy sa ku mne dostala informácia o snahách „zjazzovať“ (alebo jednoducho zhudobniť) diela domácich literárnych klasikov, no určite viem, že po debutovom albume Františka Báleša s názvom „SONETY“ (Hudobný fond 2021) som siahal s nedôverou. A tá úplne nezmizla ani po prvom vypočutí – rozdielnosť predkladaných poetík mi prišla skutočne priepastná. Postupom času sa niektoré hrany obrúsili, no Bálešova vízia mi začína dávať zmysel práve „Básňami Múzickými“. Hviezdoslavovskú viacvrstvovo kvetnatú „vravu“ vystriedala dynamickejšia poetika (alebo skôr poetiky) s iným spôsobom plynutia. Len si skúste vypočuť zhudobnenie Smrekovej poézie! „Dnes milujem svoj Deň. / Noc miloval som včera. / Tak láskal som ju a v rukách sa mi chvela / a sľubovala sen.“ Už to nie je nepredstaviteľne vzdialená košatosť, ale rukolapná prítomnosť, navyše v Bálešovej podobe odsýpajúca úplne prirodzene. Životodarnosti napomáha aj bohatšia inštrumentácia: líder koloruje prostredníctvom Fender Rhodes, harmonický pohyb plynie z violončela Kataríny Baarovej (Moja pieseň Janka Kráľa), inde zasa hudobné myšlienky dopovedajú aranžmány Pressburg Saxophone Quartet (anglický preklad z Hviezdoslavových Krvavých sonetov). Precízna je dikcia speváka Matúša Uhliarika, k dokonalosti snáď chýbajú len výraznejšia sýtosť hlasu či volúmen, rytmika Vladimíra Máčaja a Juraja Šušaníka pulzuje ukážkovo. Pocta slovenským literátom ako má byť! Nečudoval by som sa, kebyže po vypočutí „Básní Múzických“ začnú hudobníci vyťahovať z nedostupných políc zaprášené básnické zbierky. Prvým impulzom môže byť pekne spracovaný booklet ponúkajúci kompletné poetické texty.
Oliver Kucharovič Quartet: Impluse (vlastný náklad)
Tento konkrétny impulz (alebo skôr „Impulse“) nie je ani tak poctou v zmysle vzdania úcty niekomu konkrétnemu, no ako som uviedol hneď v pilotnom texte recenznej série „Slovak jazz 2022“, každé škatuľkovanie a triedenie určitým spôsobom pokuľháva a má svoje muchy. Album „Impulse“ je debutom zoskupenia OKQ – Oliver Kucharovič Quartet, ktoré má základňu v Brne, hoci ho tvoria traja Slováci. Na domácej scéne sa predstavili v roku 2019 ako finalisti Nových tvárí slovenského jazzu, odkiaľ si líder aj odniesol dvojicu trofejí: Cenu za inštrumentálny výkon a možnosť zúčastniť sa na workshope s Jurajom Griglákom. A keďže následne bodovali aj v rámci otvorenej výzvy „Hľadá sa jazz“, v máji 2022 sa kvarteto predstavilo aj na festivale Pet Jazz.
Debut „Impulse“ je v istom zmysle poctou velikánom funku a jazzrocku, osobnostiam ako Chick Corea alebo Marcus Miller. A je to pocta delikátna a nesmierne príjemná. Pod sedem autorských kompozícií sa podpísal najmä basgitarista Oliver Kucharovič, dvojicu tém načrtol gitarista Daniel Kéry a jednu hráč na klávesových nástrojoch Jan Baroš (ďalším členom je bubeník Viktor Mudrák). „Snažili sme sa vybrať skladby, ktoré sú rôznorodé, no zároveň fungujú dohromady, takže keď si album pustíte od začiatku do konca, znie to ako jeden celok,“ spomína Kéry. „Neodmysliteľne nám k tomu dopomohol Filip Hittrich, ktorý album nahrával, mixoval a mastroval. Mal veľkú trpezlivosť s našimi pripomienkami a zmenami. Z veľkej časti mal teda vplyv na to, ako to celé znie.“ A kvartetu to znie prekvapivo slušne. Možno na prvé počutie priamočiare kompozície odhalia viac pri ďalších posluchoch, pri ktorých zvedavec objavuje poetickejšie zákutia (ako pri nadupanej I am Always Late, či rytmicky premenlivej a 7/8 zapeklitej balade Daisy). Nasledujúca titulná Impulse naznačí, kam to lídra (mimochodom invenčného basgitaristu) najväčšmi ťahá a pri dôvtipnej parafráze na Coreov Spain sa nejeden jazzrocker pousmeje popod fúzy. OKQ majú jednoducho dobrý čuch a vynikajúco našliapnuté. Držme im palce.
Autor: Peter Motyčka
