Dominik Schürmann nie je pre mňa neznáme meno. Už som mal možnosť venovať sa dvom projektom, v ktorých figuroval ako vedúca skladateľská osobnosť: prvým bol album "Roundabout" z roku 2023, ktorý nahral v kvartete a v ďalšom roku album "Forever" poňatý v trojčlennej formácii. Tento švajčiarsky kontrabasista s bydliskom v malebnom Bazileji prezentuje svoju záľubu v klasickom jazze, respektíve v tom, čo za klasické možno v tomto hudobnom žánri považovať: swingujúca atmosféra, rázne kráčajúci basový základ a na tom tróniace hravé melódie sólových nástrojov s dostatočnými improvizačnými plochami na inak jasne definovanom poli tradičných kompozičných postupov. Radostný, ale pri tom seriózny jazz pre ľudí snažiacich sa vymaniť z tragédií politických katastrof dneška.
Tlačová správa k albumu s veľavravným názvom "Happy People" (Monsrecords 2025) začína sympatickou myšlienkou o tom, že je úplne jedno, akým smerom a kam sa jazz vyberie, pokiaľ si so sebou zoberie tradíciu. Ak si pojmy „jazz“ a „tradícia“ predstavíme ako antropomorfizovaný pár, tak máme pred sebou manželov dávno po diamantovej svadbe, manželov s búrlivým a energickým vzťahom plným divokých hádok aj láskyplných uzmierení. Akokoľvek sa hudobná produkcia bude snažiť prichádzať na trh s radikálne novými prístupmi, väčšinou stroskotá na nesmierne bohatom základe, na ktorom je vzťah týchto dvoch pojmov založený. Ak niečo považujeme za úplne nové, tak je to v drvivej väčšine prípadov len neznalosťou iných už existujúcich súvislostí, alebo len prázdnym marketingovým sloganom.
Aby sa predišlo "objavovaniu teplej vody", mnohí interpreti a autori vidia perspektívu v pestovaní a obohacovaní daných väzieb a namiesto naivných ambícií prehnaných inovácií minuciózne a s pokorou ťažia z kvalít známych postupov. Swing, bebop, hardbop, Sam Jones, Wynton Kelly, Bill Evans a ďalší - to všetko sú heslá použiteľné na onálepkovanie albumu a autorských kompozícií Dominika Schürmanna. Jeho skladateľský prístup, aranžmány celej kapely, ale aj celkový zvuk nahrávky sú ako zo zlatého fondu jazzového mainstreamu v tom najlepšom zmysle slova. Saxofón Maxa Ionata s vibrafónom Fritsa Landesbergena sú krásne komplementárne a v zásadných momentoch schopné obdivuhodných unison. Bubeník Elmar Frey zasa skvelo sekunduje rytmickému nadaniu lídra kapely.
Súhra tohto telesa je akiste inšpirovaná slávnou érou jazzových komb, kedy hudobníci všetky svoje myšlienky poznali a komunikovali medzi sebou úplne intuitívne, alebo inak povedané aj naslepo. Počuť takýto civilizačne nezaťažený jazz je, priznám sa, nesmierne potešujúce. V tých spevných melódiách, je totiž ukrytá nádej, nádej spočívajúca v dlhom súžití s tradíciou, nádej vychádzajúca z historických skúseností, vidiacich všetky problémy s patričnou mierou nadhľadu.
Autor: Miroslav Haľák
