Kontrabasista a skladateľ Štefan ,,Pišta“ Bartuš pokrstí 15. marca 2012 v bratislavskom Divadle Aréna album Collectivity. Nahral ho so zoskupením JazzBrothers, v ktorom pôsobia poprední slovenskí džezmeni, na turné po slovenských kluboch a koncertných sálach. ,,Projekt je iný, ako ďalšie džezové projekty. Obsahuje prvky klasickej hudby a world music,“ hovorí o svojej hudbe Bartuš. A k novému albumu pridáva aj krátky dokumentárny film zo zákulisia koncertnej šnúry.
Prečo ste pri nahrávaní albumu dali prednosť koncertu pred nahrávkou v štúdiu?
Na koncerte dochádza k výmene energie medzi muzikantmi a publikom. Vďaka tomu sa vieme sústrediť na náš výkon a vieme posunúť hudobný proces ďalej. Chcel som zachytiť tie neopakovateľné momenty, ktoré vznikajú len počas hrania na pódiu.
Aj v štúdiu vznikajú neopakovateľné momenty, nie?
Isto, ale štúdio je oproti živej nahrávke troška sterilné. Slúchadlá, uzavretý priestor... to sú obmedzenia, ktoré neposunú hudobný koncept tak ďaleko, ako keď má hudobník kontakt s publikom.
Stretli ste sa aj s „neprajným“ publikom?
Stretol som sa s názorom, že džezmeni sa na pódiu pretekajú v tom, kto v sóle zahrá viac nôt. Džez nie je jednoduchá hudba, ale nech znie akokoľvek zložito, vždy má pravidlá, v ktorých každý nástroj má svoje miesto. Keď sa improvizuje, ide o kolektívnu improvizáciu v danej harmónii. Všetci muzikanti sa musia počúvať a komunikovať. Inak sa nedá hrať džez.
A kto tvorí zoskupenie JazzBrothers?
Prvá liga slovenských džezmenov – klavirista Ľuboš Šrámek, gitarista Michal Bugala a hráč na bicie nástroje Peter Solárik. Turné po Slovensku s nami odohral americký saxofonista Andy Middleton, ktorého na krste zastúpi Jure Pukl zo Slovinska. A na kontrabase hrám ja.
Prečo ste sa vlastne rozhodli nahrať album?
Chcel som sa vo svojich Kristových rokoch vyjadriť vlastnou hudbou. Hovorí sa predsa, že keď má človek 33 rokov, je v najlepšom veku. Doteraz som pôsobil ako sideman a zbieral som cenné skúsenosti v rôznych projektoch. Verím, že teraz prišiel čas, aby som sa predstavil ako autor.
Čím ste sa pri tvorbe inšpirovali?
Ku každej z deviatich skladieb z albumu Collectivity sa viaže iný príbeh. Napríklad Period, ktorá album otvára, symbolicky vypovedá o mojom detstve, o čase, keď ma otec učil hrať ľudové pesničky. Fragment jednej z nich sa mi vynoril, keď som sedel pri klavíri, a tak som ho spracoval v sedemštvrťovom rytme. Baladu Grandmother som zase napísal už v roku 2005, keď mi zomrela stará mama. Priamo pred očami. Svoj žiaľ som pretavil do muziky a výrazne sa mi uľavilo. Skladba Rondo je zase poctou Charliemu Parkerovi a ostatným predstaviteľom bebopovej éry. A napríklad pri tvorbe Mother Fucker Diatonic som sa nechal inšpirovať pozdravom, ktorý na seba popiskujú cigánski muzikanti.
Vo vašej hudbe spájate džez s klasickou hudbou. Prečo?
Klasická hudba je základom remesla džezových hudobníkov. Džezmen musí najprv naštudovať tisíce klasických skladieb, aby začal ovládať remeslo, nástroj, na ktorom hrá, aby sa stal skutočným džezmenom. A takisto musí hrať na klavíri, aby poznal harmóniu. Džez a klasika sú rovnocenné a sú to tie najvyššie formy umenia hudby.
V čom sa džez odlišuje?
Je v ňom spontánnosť, priestor pre improvizáciu a tvorbu počas hrania.
Čo teda znamená džez pre vás?
Je to obrovský fenomén, ktorému som sa zasvätil. A teraz, vo svojom veku som zistil, že som sa zasvätil menšinovému žánru a veľkému umeniu, ktorým žijem. Každá skladba má príbeh, ktorý rozprávajú muzikanti cez svoju interpretáciu. Odovzdávame emóciu, interpretáciu a je to naše poslanie.
Ako ste sa vlastne dostali k hudbe?
Celá moja rodina sú muzikanti. Otec, starý otec, strýko. Keď som mal desať rokov – ako môj syn teraz – alebo možno ešte menej, otec ma učil hrať ľudové pesničky na klavíri. Bola to pre mňa dobrá škola, aj keď sa mi vtedy veľmi nechcelo. On hral na husliach melódiu a ja som musel hľadať harmóniu podľa sluchu.
A čím vás oslovil kontrabas?
Raz som počul v rádiu Humoresku od Antonína Dvořáka hranú na kontrabase. Veľmi sa mi páčil ten hlboký tón. Zamiloval som sa. Neskôr som počul Trio Oscara Petersona, kde ma šokovala virtuozita, ktorú predviedol hráč na kontrabase Niels-Henning Orsted Pedersen. Vtedy som si povedal, že toto musím robiť a že to chcem a chcem. Stále sa snažím naučiť hrať tak dobre.
Aj vy svoje deti vediete k hudbe?
Syna som k tomu viedol. Hrá na klavíri a je veľmi talentovaný. Už aj improvizuje. Ale zvažujem, ako to bude ďalej, keďže dnes je veľmi ťažké uživiť sa hudbou či iným umením. Navyše, keď sa raz do toho človek dostane, je to pasca.
Pasca?
Keď muzikant tvorí, ako keby mal kontakt s niečím nadpozemským. Zrazu splynie s hudbou, a práve preto sa džezu nedá odolať. A ešte viac, keď má prajné publikum, ktoré po koncerte odchádza šťastné, spokojné, vďačné. To je najkrajšie na celom hraní.
Ako teda pokračuje „misia“ JazzBrothers v roku 2012?
Pripravujeme krst nahrávky Collectivity, ktorý bude 15. marca 2012 v Divadle Aréna. Súčasťou albumu bude dokumentárny film Miloša Jakubíka, ktorý študuje na Vysokej škole múzických umení, o tom, ako žijeme na turné. Všetko s podporou Hudobného fondu. Zvažujeme aj ďalšie možnosti, ako projekt čo najviac priblížiť ľuďom. Stále tiež verím, že sa nám podarí našu hudbu zahrať publiku v zahraničí.
Kam by ste sa teda chceli dostať?
Do neba.
Do džezového neba?
Do džezového. Aj keď sa hovorí, že džezové nebo neexistuje. Iba peklo. Tam sa vkuse džemuje a všetci hrajú hudbu Johna Coltranea. Po dvoch hodinách hrania s tými najväčšími umelcami, ktorí hrali džez, sa človek spýta, kedy bude pauza, a oni odpovedia: „Ale tu pauza nie je.“ A v tom je to peklo.
Štefan ,,Pišta“ Bartuš sa narodil 4. apríla 1978 v Lučenci, s manželkou majú syna a dcéru. Na kontrabase začal hrať, keď mal 13 rokov, študoval na konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Album Collectivity, ktorý nahral s projektom JazzBrothers v BlueNote Jazz Club v Novom meste nad Váhom, pokrstí 15. marca 2012 v bratislavskom Divadle Aréna.
Ako kontrabasista spolupracoval s poprednými slovenskými aj medzinárodnými džezovými hudobníkmi: Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, Pavol Bodnár - InterjazzionalBand (album získal cenu Aurela), Jozef ,,Dodo“ Šošoka Quartet, Tomáš Gajlík trio, Michal Bugala Group, Ľuboš Šrámek East European Artsemble, Rick Margitza, Jeff Gardner, Andy Middleton, Howard Curtis, Harry Sokal, Fritz Pauer, Danilo Memolli, Jánusz Muniak, Kornél Fekete Kovács, Sandro Gibelliny, Gail Anderson, Danny Grisset, Vladimir Kostadinovic, Karen Adwords, Juraj Bartoš, Martin Valihora, Berco Balogh a ďalší.
