Bubeník, ktorý sa preslávil hlavne ako sideman po boku takých mien ako napríklad Chick Corea, tento rok nahral ďalšie CD s vlastným hudobným konceptom. Rovnomenný album Steve Gadd Band prezentuje spolu s klávesákom Kevinom Haysom, basgitaristom Jimmym Johnsonom, gitaristom Michaelom Landauom - a ako lídra obsadil Steve Gadd do svojej kapely trubkára Walta Fowlera.
Steve Gadd je bubeník, ktorý mi je svojou hrou veľmi sympatický. Jeho špecifický prístup k bicím nástrojom je veľmi rýchlo rozpoznateľný. S radosťou som sa teda pustil do počúvania tohto CD. Už pri úvodných tónoch skladby „I Know But Tell Me Again“ som bol mierne sklamaný. Hudba na tomto albume je totiž málo jazzová. Nielen z hľadiska improvízácie, ale aj svojim zvukom a štýlom. Ide o latinový, funkový a reggae album s jazzovu „príchuťou“, ktorá iba jemne „dochucuje“ jeho celkovú chuť.
Kompozície majú pekné melódie, ktoré sú však odeté do jednoduchších groovových rytmov. Improvizačné plochy sú veľmi malé, povedal by som, že ide viac o vyhrávky, ako o sólistické výkony. Hudba sa teda nesie v smooth-jazzovom, miestami až popovom duchu, čo ortodoxného jazzového fanúšika veľmi nepoteší. Na druhej strane však môže slúžiť ako „vstupná brána“ do jazzového sveta.
Hudba je vynikajúco nahratá a zmastrovaná, takže detailne počujeme nuansy jednotlivých nástrojov. Ako druhá nasleduje balada „Auckland by Numbers“, ktorá svojou atmosférou pripomína 70. roky minulého storočia, kedy Miles Davis založil svoj projekt „Bitches Brew“. Zvyšných deväť skladieb sa nesie v podobnom duchu. Zaujala ma kompozícia „Foameopathy“ svojou harmonickou štruktúrou, ktorá je v A dieli veľmi disonantná a daná melódia má pekný aranžmán.
Album Steve Gadd Band neurazí, ale ani veľmi nepoteší. Ide o peknú hudbu, ktorá sa hodí ako podklad do baru, alebo čajovňe. Nemyslím si však, že práve toto CD zobrazuje fenomenálneho Steva Gadda v jeho plnej kráse.
Dávid Oláh
