Súdny proces roka vo svete hudby: Úvaha o kauze Sheeran-Gaye

Súdny proces roka vo svete hudby: Úvaha o kauze Sheeran-Gaye
Pravdepodobne ste už počuli o kauze, o ktorej toto leto rozpráva celá americká i svetová hudobná scéna, od najväčších hráčov, cez youtuberov, až po lokálnych hudobníkov. Investičný bankár David Pullman a firma Structured Asset Sales, ktorá vlastní tretinu práv na populárnu skladbu „Let's Get It On” speváka Marvina Gaya (zomrel v roku 1984), podala trestné oznámenie z dôvodu porušenia autorských práv a plagiátorstva. Terčom je popová superstar Ed Sheeran a jeho skladba „Thinking Out Loud,“ ktorá údajne vykradla Gayov hit z roku 1972. V hre je 100 miliónov dolárov.
 
Internet postupne zavalili videá a články, ktoré dve skladby porovnávajú a polemizujú nad tým, či skutočne o plagiát ide alebo nie. A naozaj, ak si za sebou pustíte ústredné doprovodné slučky týchto dvoch skladieb, sú si podobné ako vajce vajcu. Tempo, frázovanie, aranžmán nástrojov, harmónie, to všetko sa zdá byť priam identické. Súčasná obžaloba si túto skutočnosť „všimla“ a v mene spravodlivosti a obhajoby autorských práv zakročila.
 
V tomto článku sa detailným rozborom skladby zaoberať nebudeme. Tých je na internete už neúrekom a niektoré z nich sú vynikajúco spracované, obsažné a detailné. Dnes nás bude zaujímať, čo táto kauza vlastne znamená pre hudbu, jej vývoj, tvorcov i poslucháčov.
 
Nie je ťažké postrehnúť podobnosť medzi týmito dvoma skladbami. Pripomína mi to chvíle, kedy cestujeme autom na koncert, rádio zapnuté, a môj muzikantský kolega s obľubou upozorňuje na podobnosti medzi elementami rôznych skladieb. „Tieto bubny znejú ako tá a tá pesnička od Queenu!“ alebo, „Táto melódia mi úplne pripomína jednu vec od Beatles!“ So zanietením si spieva melódie z iných piesní do práve hranej, pretože si všimne, že majú podobné tempo a „akordy.“
 
Ľudia milujú porovnávanie. Porovnávanie je jeden z kľúčových rozumových procesov ľudského mozgu a myslenia. Pomáha nám vyznať sa v realite, poznávať ju, rozumieť jej. Ak si všimneme podobnosti medzi dvoma ľuďmi, miestami, vecami, obrazmi, piesňami, zaujíma nás to. Často sme na svoju bystrosť pyšní. Čo je dôležitejšie, státisíce rokov evolúcie ľudského mozgu zabezpečili, že podobnosti aktívne vyhľadávame. Chceme ich vidieť, potrebujeme ich vidieť. Kedysi od toho záviselo naše prežitie, do určitej miery aj dnes. Podobnosti sú späté s precedensmi a precedensy nám pomáhajú efektívne reagovať. Precedensy znamenajú familiaritu, niečo, čo dobre poznáme, a to, čo dobre poznáme, spravidla máme radi, lebo vieme, čo máme robiť, alebo ako sa správať.
 
Pieseň tvoria kombinácie rôznych hudobných prvkov a ich usporiadanie. Vznikajú melódie, akordy, rytmy... Prvkov a ich kombinácií je také množstvo, že možných kombinácií, možných piesní, je potenciálne nespočetne mnoho. Výsledné číslo je astronomické. Prečo sa potom stáva, že sa piesne, alebo ich časti, akoby neustále opakujú? Prečo sa to deje tak často? Sú hudobníci leniví? Neoriginálni? Zlodejskí?
 
Je pravda, že možných kombinácií je neúrekom. Problém je, že drvivá väčšina z nich sú neľubozvučné a esteticky nezmyselné zhluky zvukov. Len malá časť z nich sa nám páči a ešte menšia sa páči väčšine, z ktorou pracujú popoví umelci (pozi video o danej tematike nižšie).
 
 
Tí úspešní totiž vedia, že na to, aby ich skladba „fungovala,“ musí obsahovať niečo, čo považujeme za familiárne. Familiárne, pamätáte? A ak chce hudobník so svojou skladbou priniesť niečo nové a zároveň zabezpečiť, aby to dávalo zmysel nielen jemu, aby sa to nepáčilo len jemu, aby to nechápal len on, musí svoje novátorstvo ukotviť na niečom známom, familiárnom. V opačnom prípade je jeho dielo odsúdené na veľmi rýchly zánik. Toto pravidlo pozná a využíva každý skladateľ, ktorý sa teší väčšej či menšej obľube. Paul McCartney, Beethoven i John Coltrane. V prípade jazzu to platí tiež. Jazzová improvizácia, ktorá obstála v čase, síce odvádza poslucháča do neznáma, no funguje to, lebo je založená na familiárnom jadre. Spomínaný pán Coltrane si nie nadarmo vybral populárnu pieseň z muzikálu My Favorite Things ako základ svojho epického jazzového dobrodružstva.
 
Tak ako nespočetné množstvo hudobníkov a skladateľov pred ním aj po ňom, aj Ed Sheeran svoje „Thinking Out Loud“ postavil na uchu známych a teda príjemných elementoch. V opačnom prípade by jeho skladba neuspela. Pravda, niekoľko z týchto elementov použil aj Marvin Gaye vo svojom „Let's Get It On.“ No po prvé, Marvin Gaye ani súčasní majitelia jeho práv tieto elementy nevlastnia, tak ako nikto nemôže vlastniť D Dur, rytmickú synkopu, trojštvrťový takt, alebo reggaeton. Napriek tomu, že podobnosť medzi týmito dvoma skladbami existuje, Ed Sheeran si razí svoju cestu. Jeho pieseň pracuje s inou sadou melodických motívov, akordickými obratmi, kadenciami, formálnou štruktúrou a...
 
A tu vzniká problém. Dovolím si tvrdiť, že hudobný laik, bežný poslucháč, predošlej vete nerozumie. Lenže táto veta zásadne a presne pomenúva, prečo Sheeranova pieseň nie je plagiátom. O to horšie, keď si uvedomíme, že v americkom súdnom systéme má na výsledok prípadu zásadný dopad porota zložená z laikov, ktorí sa budú riadiť pocitovo alebo podľa interpretácie iných.
 
Ak totiž tvrdíme, že „Thinking Out Loud“ je plagiát kvôli tomu, že niekoľko stavebných prvkov jeho skladby je totožných z Gayovým starým hitom, museli by sme za plagiát označiť (a následne potrestať) nepredstaviteľné kvantum ďalších skladieb. Veď mnohé majú to isté tempo, rytmus, harmónie, či dokonca frázovanie. Niektorí z vás si možno spomenú na staršie video, v ktorom hudobníci „pozliepali“ hneď niekoľko známych popových hitov do jednej piesne, pričom hudobný podklad ostal nezmenený.
 
 
Argumenty obžaloby vyznievajú absurdne najmä vo svetle dnešnej programovo šablónovitej mainstream produkcie, kde sa bežne používajú identické hudobné postupy a trópy.
 
Čo sa stane, ak Sheeran prehrá (okrem toho, že príde o 100 miliónov dolárov)? Možno nič, takéto súdy tu už boli, spomeňme nedávnu kauzu piesne Blurred Lines dua Thicke-Williams alebo podobný prípad skladby Dani California skupiny Red Hot Chili Peppers niekoľko rokov dozadu. Na druhej strane by sa vo veľkej miere napomohlo rozšíreniu akéhosi zvráteného precedensu, vďaka ktorému sa z idey ochrany duševného vlastníctva umelcov stane (ešte väčšia) dojná krava. Sheeran sa totiž dopustil rovnakého plagiátorstva ako každý hudobný skladateľ, ktorý nevyhnutne musí pracovať s niečím už existujúcim, t.j. familiárnym. Závisí od toho ľúbivosť, zrozumiteľnosť i relevantnosť jeho diela. Výnimku snáď tvoria experimentátori, ktorí sa však pohybujú na hranici toho, čo za hudbu ešte považujeme (fanúšikovia Stockhausena mi snáď prepáčia).
 
Ak Sheeran prehrá, môže sa začať hon na čarodejnice, kedy sú vlastne vinní všetci, lebo každá pieseň do istej miery obsahuje inú pieseň. To, že môj kolega nachádza podobnosti medzi skladbami nie je prekvapivé ani pozoruhodné, je to normálne, priam žiadúce. Inak povedané, skladba, ktorá bude „originálna“ a nebude do istej (veľkej) miery vychádzať z toho, čo prišlo pred ňou, je odsúdená na neúspech. Lebo familiarita. Lebo ľudská prirodzenosť. 
 
Ak Sheeran prehrá, duševné vlastníctvo je na ceste za dokonalou relativizáciou, ktorá v konečnom dôsledku spôsobí, že plagiátori budú nepostihnutí a neplagiátori potrestaní. V prípade súdnictva Spojených štátov o tom navyše bude rozhodovať laická verejnosť vo forme súdnej poroty.
 
 
Áno, ak odstránime spevovú linku, zanedbáme formu skladby a porovnáme si hudobný doprovod v určitej časti (konkrétne sa jedná o slohu) dvoch inkriminovaných piesní, sú v podstate totožné. Toto porovnanie je ale vytrhnuté z kontextu a demagogické. Je to, akoby sme porovnávali banán a citrón a povedali, že sú vlastne rovnaké, lebo obe ovocia sú žlté.
 
V pozícií človeka, ktorý hrá, skladá, interpretuje a rozmýšľa o hudbe, verím, že Sheeran neprehrá.
 

 

 

Ďalšie články

Jazzman týždňa: Gregory Porter
Kariéra tohto talentovaného, nádejného hráča amerického futbalu sa začala rozbiehať veľmi sľubne...
Syn Theloniousa Monka sa súdi s kalifornským pivovarom: Jeho meno používajú na množstve svojich výrobkov
Thelonious Monk bol jedným z najosobitejších klaviristov a skladateľov v dejinách jazzu - jeho...
Maria Schneider vedie hromadnú žalobu proti YouTube. Dôvodom je neoprávnené kopírovanie a využívanie autorských diel
Skladateľka a držiteľka Grammy Maria Schneider v lete tohto roka zažalovala YouTube za to, že...
Last Ark Out: Lift - napred a nestratiť sa!
Keď mi pred niekoľkými týždňami pristála v poštovej schránke obálka z Kanady ešte som...
Alan Bartuš neprišiel a predsa zvíťazil!
   Piatok 15. marca patril v priestoroch rozhlasovej Pyramídy predovšetkým slovenskej...
Aj Teri Čikoš dôveruje jazzu
Nielen Bratislavčania už niekoľko rokov vzhliadajú k legendárnej koncertnej sérii In Jazz We Trust...
Igor Ochepovsky to zabalil
Fanúšikovia pozoruhodnej českej formácie Ochepovsky Project smútia, pretože jej líder po ôsmich...