Predstavte si, že by vašich rodičov, súrodencov, priateľov a známych nahradili identicki vyzerajúci ľudia. S rovnakou tvárou, telom, hlasom, správaním, názormi. Všimli by ste si rozdiel? Možno áno, obzvlášť keby správanie a konanie týchto ľudí nijakým spôsobom nevychádzalo z vašich spoločných spomienok, prežitých zážitkov a skúseností. Náročná metafora? Niečo podobné nedávno zrealizovala newyorská kapela “Mostly Other People Do The Killing” na svojom albume Blue.
MOPDTK je kapela, ktorá má na svojom konte už množstvo zaujímavých počinov. Posledným, a snáď najodvážnejším, je album, ktorý je na notu presnou reprodukciou legendárneho albumu Miles Davisa - Kind Of Blue (1959). Podobnosť je tak silná, že keby ste pustili album Blue akémukoľvek nič netušiacemu jazzovému fanúšikovi je pravdepodobné, že nerozoznajú, že je to “falzifikát”. Dokonca tento experiment spravil jeden novinár aj s posledným žijúcim členom Davisovej kapely, ktorá tento album nahrala, bubeníkom Jimmy Cobb-om - po vypočutí Jimmy vraj povedal: “Títo chalani sú skutočne zruční - najprv som si myslel, že to hráme my. Ale nepočujem v tom tú ľudskosť, individuálny zvuk a pocit, ktorý som zažil na tom nahrávaní. No klasická hudba toto vlastne robí už storočia - hranie nôt, ktoré napísal niekto iný. Ak títo chlapci venovali všetok ten čas, aby to dokázali, tá hudba pre nich musí skutočne niečo znamenať.”
Aký je zmysel tohto výčinu?
Technické zručnosti na ich nahrávke sú obdivuhodné. Nielen, že napodobnili noty, ale aj celý zvuk Milesovej nahrávky. Napríklad v skladbe “Freddie Freeloader” John Coltrane začína svoje sólo, ešte kým sa len približuje ku mikrofónu - aj tento efekt, rovnako ako všetky prepísknutia alebo zvláštnosti sólistov boli napodobnené do najmenšieho detailu. To, čo urobili, bolo rozhodne veľmi náročné a z technickej stránky teda obdivuhodné. No zároveň tým eliminovali jednu z najdôležitejších charakteristík jazzu - improvizáciu.
Tu je originál: A tu verzia od MOPDTK:
Sám basista kapely Moppa Elliott v jednom rozhovore naznačil, že si myslí, že absolútna imitácia našich idolov zabíja podstatu jazzu. Sprievodný text na obale CD tvorí satirický príbeh od Jorge Luis Borgesa “Pierre Menard, autor Quijote-a“ - Borges napísal túto kritiku o autorovi Menardovi, ktorý sa rozhodol zonovu napísať knihu Don Quijote (pôvodne od Cervantesa). Na to, aby sa mu to podarilo, začal študovať Cervantesov život a históriu Španielskej vojny a všetko… a po tom všetkom nakoniec napísal knihu, ktorá vlastne bola doslovne to isté ako text Cervantesa. Lebo existuje len jeden spôsob, ako mohol byť Don Quichote napísaný, aby to bol on. Znamená to snáď, že sami muzikanti, ktorí tento album nahrali, ukazujú na to, že ich konanie bolo nesprávne alebo zbytočné?
Jazzový kritik a autor Dan Morgenstern hovorí: “Neviem si spomenúť na nijaký iný album v ére moderného jazzu, u ktorého to zašlo takto ďaleko s imitáciou. Načo investovať čas a snahu o repliku majstrovského diela, ktoré už existuje? Originál je len jeden.”
Basista Moppa Elliott z MOPDTK na oplátku hovorí: “Najzaujímavejšie na celej našej snahe bolo vlastne to, že je to nemožné. Dôvod tej nemožnosti je práve to všetko, čo robí hudbu úžasnou. Spôsob, ktorým Irabagon (saxofonista na nahrávke) a Cannonball Adderley zahrajú tú istú frázu nikdy nebude úplne rovnaký, lebo Cannonball a Irabagon sú odlišné ľudské bytosti. To isté ohľadom Kevina a Miles Davisa. Je nemožné zahrať to presne tak isto, nedá sa to. Časť potešenia z počúvania Beethovenových diel dirigovaných Toscaninim a Herbert von Karajanom je v tom, že sú to rozdielne orchestre a rozdielni dirigenti, ktorí vyťahujú a zvýrazňujú odlišné aspekty toho istého notového materiálu. To je podľa nás to umenie - a vďaka nášmu albumu sa možno ľudia viac zamyslia a započúvajú do originálu, tým že budú počúvať pozornejšie, aby našli rozdiely.”
Tento album je ďalšou zo série udalostí, ktorá vyvoláva boje medzi jazzovými fanúšikmi. Je to bezočivosť, opovážlivosť alebo chlapcom za to patrí obdiv a pochvala? Napíšte nám váš názor ako komentár!
Track Listing: So What; Freddie Freeloader; Blue in Green; All Blues; Flamenco Sketches.
Personnel: Peter Evans: trumpet; Jon Irabagon: alto saxophone, tenor saxophone; Ron Stabinsky: piano; Moppa Elliott: bass; Kevin Shea: drums.
Zdroj: http://online.wsj.com/
