Americký jazzový klavirista a skladateľ Taylor Eigsti (1984) je označovaný za jedného z najvýznamnejších talentov svojej generácie. Eigsti začal hrať na klavíri veľmi skoro a vyrastal ako hudobné „zázračné dieťa“. Počas svojej kariéry získal dvojicu ocenení Grammy za najlepší súčasný inštrumentálny album – najskôr za „Tree Falls“ (GSI 2020) a následne za „Plot Armor“ (GroundUP 2024). Je tiež známy svojou virtuozitou, kreativitou a spoluprácou s mnohými významnými umelcami. Koncom novembra 2025 predstavil v rámci JazzFestBrno svoje zoskupenie Taylor Eigsti Group ft. Becca Stevens a láskavo odpovedal na niekoľko otázok pre portál jazz.sk.
Vaša hudobná cesta sa začala veľmi skoro a od detstva ste sa venovali hre na klavíri a komponovaniu. Ako sa z pohľadu skúseného umelca zmenil váš pohľad na hudbu a improvizáciu od čias, keď ste začínali, až po súčasné projekty?
Myslím si, že môj pohľad na hudbu a improvizáciu sa neustále mení a naprieč mojím životom sa určite vyvíjal a prispôsoboval. Hudba podľa mňa vo veľkej miere odráža samotný život — a keď sa mení ten, mení sa aj hudobný vkus a jej poslanie. V súčasnosti som najviac vďačný za možnosť hrať autorskú hudbu a spolupracovať s mnohými ďalšími umelcami, ktorí neustále vytvárajú niečo nové. Milujem, keď sa hudobný svet stále mení a hlboko verím, že hudba má pred sebou ešte celé storočia objavovania. Fascinuje ma výzva a dobrodružstvo hľadania niečoho nového, čo sa dá hudbou vyjadriť — vrátane objavovania novej „slovnej zásoby“ v improvizácii a poskytovania veľkej slobody samotnému okamihu.
Za albumy „Tree Falls“ (2020), ako aj za najnovší „Plot Armor“ (2024) ste získali ocenenie Grammy. Ako sa zmenil váš prístup ku komponovaniu a tvorbe medzi týmito dvoma projektmi, a čo nové ste objavili pri každom z nich?
Oba tieto projekty a proces ich tvorby spolu veľmi úzko súviseli. Mal som neuveriteľný luxus – ČAS – aby som ich mohol vytvoriť. „Tree Falls“ vznikal v štúdiu približne 45 dní a „Plot Armor“ dokonca 71 dní ! Mal som skvelý vzťah s jedným nahrávacím štúdiom v New Yorku a možnosť naozaj nikam sa neponáhľať pri oboch projektoch umožnila, aby všetko zapadlo na svoje miesto. Mal som príležitosť skutočne sa ponoriť do detailov a vrstiev, a zároveň nechať samotný projekt prirodzene sa vyvíjať v čase. „Tree Falls“ bol vyústením asi desiatich rokov písania hudby, zatiaľ čo „Plot Armor“ vznikol omnoho rýchlejšie – ale stále s rovnakou možnosťou nechať veci rozvíjať sa postupne. Dúfam, že podobný prístup sa mi podarí vytvoriť aj pri novom albume, na ktorom momentálne pracujem – je to dobrodružstvo, niekedy časovo náročné, frustrujúce a drahé… Ale s hlbokou vierou, že sa to napokon premení na niečo skvelé, a že stačí dôverovať procesu. A odmenou je ten moment, keď si to človek môže konečne vypočuť v konečnej podobe – a pôsobí to až neuveriteľne, keď si spomeniem, ako tie pôvodné nápady zneli na samom začiatku. A práve to ma ešte viac presviedča, že procesu sa vždy oplatí veriť…
Do projektu Imagine Our Future ste v roku 2022 zapojili viac ako 100 mladých ľudí z Bay Area, ktorí prispeli hudbou, textami, vizuálnymi dielami a multimediálnou spoluprácou. Čo vám táto skúsenosť dala ako hudobníkovi a človeku? Ako sa mení vaša tvorba, keď do nej vstupuje hlas komunity a mladých tvorcov? Ako ovplyvňuje prerod takejto kolektívnej kreativity výsledné dielo a čo vás na tom najviac oslovuje?
Imagine Our Future bol projekt, pri ktorom som vytvoril 75-minútové multimediálne predstavenie z nápadov mladých ľudí z jedinej oblasti – Bay Area v Kalifornii. Všetkých som požiadal, aby reagovali na tú istú výzvu: „Predstavte si našu budúcnosť!“ Niektorí poslali fotografie, umelecké diela, hudbu, texty piesní, poéziu, choreografie a mnohé iné. Tieto nápady boli nádherne rozmanité a ja som sa následne vydal na päťročnú cestu, počas ktorej som približne stovku z nich pospájal do jedného uceleného príbehu. Bol to zaujímavý experiment — tá istá otázka by priniesla úplne iný výsledok, ak by na ňu odpovedali ľudia v inej krajine, regióne či s iným zázemím. Naučil som sa, že niektoré z najlepších, najrealistickejších, ale aj z najkrajších nereálnych nápadov môžu prísť práve od mladých ľudí. Hlboko sa ma dotkli príspevky, ktoré zachytávali, aké je to byť dnes mladým, a pritom mnohé koncepty a obrazy boli nadčasové — mohli by sa týkať ktorejkoľvek generácie alebo prostredia. Bol to fascinujúci experiment a krásna výzva prepojiť to všetko do jedného celku.
Speváčka Becca Stevens je známa svojou jedinečnou schopnosťou interpretovať skladby s hlbokou emotívnou silou. Ako pristupujete k spolupráci s vokalistami či hosťujúcimi umelcami pri takto štruktúrovaných a spoločenských projektoch?
Becca je naozaj výnimočná umelkyňa a milujem spoluprácu s ňou v akomkoľvek kontexte. Pri akejkoľvek spolupráci s vokalistom alebo hosťujúcim umelcom sa rád púšťam do procesu s pevným počiatočným nápadom, ako by to mohlo vyzerať, a potom nechávam veci prirodzene sa vyvíjať. Mám veľké šťastie, že môžem často spolupracovať s niektorými z najlepších svetových hudobníkov, či už ako s hosťami v mojej kapele, alebo ako sideman. Myslím si, že práve časté pôsobenie sidemana mi veľmi pomohlo získať pochopenie a perspektívu toho, ako sa všetky pohyblivé časti spoja v rámci vízie bandleadera, a tiež niektoré mechanizmy toho, ako spoločne vytvoriť niečo, čo je pútavé a zapamätateľné. Obzvlášť milujem mať v kapele Gretchen Parlato, pretože zatiaľ čo som zvyknutý hrať v jej kapele ako sideman, ona sa vždy zameriava len na to, aby celkový zvuk bol kompletný, a ja milujem spolupracovať s ľuďmi, ktorí majú takúto citlivosť a pokoru. Rád pracujem s úprimnými hudobníkmi, ktorí sú inkluzívni a veľkorysí jeden k druhému, a ukazuje sa, že práve títo sú často aj najlepšími hudobníkmi. Mnohí z mojich častých spolupracovníkov sú zároveň aj mojimi najlepšími priateľmi. Zistil som, že osobné kontakty a hudobné spojenie sú často veľmi úzko prepojené.
Vaše kompozície často reflektujú spoločenské témy, napríklad v skladbe Am I Beautiful Yet? sa dotýkate vplyvu sociálnych sietí na mladých ľudí. Ako vnímate zodpovednosť hudobníka, keď sa hudba stáva platformou pre citlivé spoločenské otázky?
Môj pohľad je taký, že každý je iný a každý má právo robiť umenie o čomkoľvek, o čom chce. Pre mňa je veľká časť významu mojej hudby viazaná na životné skúsenosti a emócie. Život sám o sebe je pre mňa veľmi fascinujúci – ako je tragický, ako je nedokonalý, ako je prekvapivý a zároveň krásny. Aby som mohol tvoriť úprimnú hudbu, rád to odrážam aj vo svojich skladbách. Moja hudba je napríklad menej politická nie preto, že by ma politika nezaujímala, ale preto, že som mal množstvo skúseností, ktoré mi pripomenuli, že život je krátky a že si treba užívať a prežívať vzťahy a spojenia, ktoré máme. Mám rád, keď moja hudba dokáže ľuďom sprostredkovať pocity, s ktorými sa môžu stotožniť. Myslím si, že jediná skutočná „zodpovednosť“, ak je hudba vašou platformou, je tvoriť úprimnú hudbu. Úprimnosť vytvára v danom okamihu mágiu. To, ako k tomu každý človek pristúpi, je už na ňom, a najlepšia hudba vzniká, keď ju ľudia tvoria, pretože v ňu sami veria.
Aké témy alebo projekty vás v najbližšom období najviac zaujímajú a čo by ste chceli svojou hudbou odovzdať novým generáciám?
Momentálne pracujem na ďalšom pomerne veľkom albume, ktorý bude mať podobnú hustotu a rozmanitosť, ako „Tree Falls“ alebo „Plot Armor“. Dúfam, že bude hotový a dostupný koncom roka 2027, alebo krátko potom. Následne plánujem aj sólový album pre klavír a taktiež by som rád konečne nahrával album so symfonickým orchestrom. A možno aj album a vokalistami v každej skladbe. Vlastne by som mohol pokračovať ešte dlho. Jednoducho, chcem robiť čo najviac hudby a neustále tvoriť! Čo sa týka toho, čo moja hudba komunikuje ďalšej generácii len dúfam, že ľudia v hudbe nájdu emócie a detaily a že na nich zapôsobí spôsobom, nad ktorým nemám kontrolu. Milujem pocit tvorby a potom len sledujem, čo sa stane. Takže nakoniec je efekt hudby pre každého iný. Dúfam, že v hudbe sú prvky, s ktorými sa mladšia generácia dokáže stotožniť, pretože je určená pre všetkých.
Autor: Hana Šebestová
Foto: Michal Sýkora
