Basgitara nikdy nebola primárne sólovým nástrojom. Špecifickosť jej hudobnej úlohy i jej poloha vo frekvenčnom spektre často bráni plnému rozvinutiu sólovej exhibície v rámci hudobného telesa. Navyše bez jeho pomoci je komponovanie a interpretácia sólo basgitarových skladieb tak trochu hlavolam, kde je potrebné bojovať s obmedzenosťou nástroja a hľadať cestu, ako využiť jeho, na prvý pohľad skryté, možnosti. Tu je 5 albumov umelcov, ktorí túto úlohu zvládli bravúrne.
Album, ktorý priniesol revolúciu do sveta basgitary. Wooten ním doslova otvoril basgitaristom bránu do sveta rozšírenej techniky hry na nástroji a ukázal, že štyri hrubé struny si úplne vystačia aj osamote. Perkusie, harmónie, melodické linky, či groove, to všetko je Wooten schopný zahrať naraz a ešte sa k tomu doprevádzať rapom, ktorý je na rozdiel od toho, na čo sme zvyknutí, láskavý, hravý a na nič sa nehrá. Titulnú skladbu „You Can't Hold No Groove“ hráva Wooten na koncertoch pravidelne dodnes.
V našich končinách menej známy interpret, Aram Bedrosian sa vydáva cestou, ktorú pred rokmi ukázal Victor Wooten, no obohacuje ju o vlastné originálne nápady. Jeho debutový album je virtuózny, technicky dokonalý, energický. Moje ucho sa domnieva, že je inšpirovaný prvkami vážnej hudby a hudby tvrdšej, rockovej. Skladby sú častokrát postavené na technike tappingu, alebo hry oboma rukami na hmatníku a vytvárajú efekt akéhosi stretu zvuku gitary a klavíru.
Michael Manring už je na scéne vyše 30 rokov a má za sebou spoluprácu s množstvom umelcov (za všetkých menujme ďalšieho známeho basgitaristu menom Dominique Di Piazza). Ako líder má na konte 6 albumov. Jeho najnovší prírastok s názvom „Soliloquy“ prináša 14 skladieb, v ktorých Manring úročí svoje bohaté hudobné i skladateľské skúsenosti a svoj charakteristický štýl hrania. O majstrovskú prácu s flažoletami či kvílivú bezpražcovú basu tu nie je núdza.
Tento basgitarista svoju kariéru naštartoval vďaka YouTube videám, ktoré mu priniesli popularitu i značnú fanúšikovskú základňu. Zander Zon pri svojej tvorbe využíva alternatívne ladenia, takzvanú piccolo basu (struny sú ladené o oktávu vyššie oproti štandardu) a obrovský reverb (hall), vďaka ktorému dosahuje efekt klavírneho pedálu pri hraní harmónií. Oproti predošlým dvom interpretom sú jeho skladby lyrickejšie, ľúbivá melodickosť prevažuje nad rytmizovaním a groovom. Pravidlo „basa nie je harfa“ v prípade Zandera Zona neplatí.
Opäť iný pohľad na basgitaru ponúka táto hviezda z Anglicka, jeho zvuk sa vydáva cestou mäkkosti, útulnosti a tlmených výšok (pozri napr. aj Matt Garrison či Tony Grey). Janek pri svojej tvorbe využíva vrstvenie basgitarových liniek pomocou loop efektu a najsilnejším elementom jeho hry je komplexnosť a rozvitosť harmónií, spevavá melodickosť jeho tém (pozri skladbu „Coming Home“), či sóla obohatené o vynikajúco zvládnutý jazyk bebopu.
