Porozprávali sme sa so slovenským klaviristom a skladateľom Valérom Mikom. Poodhalil nám svoj pohľad na vývoj domácej jazzovej scény, hudobné súťaže, či prínos neamerických hudobníkov do jazzovej hudby.
Ako vnímaš vývoj a popularitu jazzu na Slovensku odkedy si ho začal aktívne hrávať?
Scéna sa určite zväčšila, najmä za posledných päť rokov. Umelci začali viac tvoriť, vydávať svoje albumy, napríklad Sisa Michalidesová alebo Nikolaj Nikitin. Rozrástlo sa to. Sčasti vďaka systému grantovej podpory, ľudia na túto vlnu naskočili, zistili ako to treba robiť a začali vymýšľať koncepty. To je jedna rovina tohto rozmachu. Tá druhá je taká prirodzená, vznikla nová generácia a dorástla do stavu, kedy začala byť schopná tvoriť, komponovať a hrať na kvalitnej úrovni. Poslednú dobu ma oslovili mená ako Tibor Feledi a Ľudové mladistvá. No a mimo toho zrazu prišiel Andreas Varady s fenomenálnym albumom, s ktorým teraz vyhral Esprit.
Zmenilo sa niečo potom, čo si vyhral Jazz Start Up?
To bol taký väčší zlom v mojom hudobnom živote. Najprv som nebol zástancom súťaží v hudbe. Boris Čellár mi však povedal, že toto podujatie je najmä o prezentácií a zviditeľnení sa. Keď som sa s ním stretol a videl jeho prejav, zistil som, že to myslí úprimne a nepôjde o žiadnu manipuláciu a ťahanice o práva a nepráva. Povedali sme si teda s chalanmi z kapely, že ideme do toho. Vôbec sme netušili, že to vyhráme, ani sme s tým do toho nešli. Chceli sme sa len ukázať a zahrať najlepšie ako vieme. Pocit z víťazstva bol vlastne pocitom zadosťučinenia. Také to nakopnutie spojené s potvrdením, že je človek na dobrej ceste. Vďaka víťazstvu má človek promo a dostane sa na festivaly, kam normálne musí roky mailovať a aj tak z toho nič nie je. Som vďačný tejto súťaži aj Borisovi za to, že to robí. Keď som sledoval posledné ročníky, videl som, že sa tam objavujú výrazné osobnosti.
Ako vnímaš prínos ankety Esprit?
Vysielalo sa to aj vo verejnoprávnej televízií naživo a tým pádom to iste vnímalo viac ľudí. Prínos je ale aj mimoslovenský. Členovia poroty sú zo zahraničia a naše mená i existencia našej scény sa môžu dostať do povedomia v rámci iných komunít. To je síce na dlhé trate, ale keď takéto podujatia budú fungovať, tá úroda príde. Boris Čellár robí podľa mňa veľkú záslužnú robotu pre scénu, umenie a Slovensko. Už iba portálom jazz.sk.
Má jazz ako žáner v našich zemepisných šírkach miesto?
Umelci svojou tvorbou prispievajú k tomu, aby sa jazz vnímal aj v európskom kontexte. Jazz rodeného Američana pôsobí úplne autenticky, no hudobníci z iných krajín doňho vedia vniesť ešte inú kvalitu. V hudbe Tigrana Hamasyana napríklad hneď cítiť arménske kontúry a folklórny kolorit. Naopak, nemám rád, ak niekto hrá ortodoxný jazz tak, ako to hrajú Američania a nedá tam nič zo svojej kultúry.
Dá sa vniesť slovenskosť do hudby inak ako fúziou s folklórnymi prvkami?
V inom žánri sa to podarilo Dežovi Ursínymu. On do folklóru neskĺzol, ale nejakým spôsobom vychádza z tradície slovanskej tonality, či harmónie. Aký je to vlastne žáner? To nie je pop, neviem. to ani nazvať. Alternatíva? Miestami je to psychedelické, miestami až art rock.
S klaviristom a skladateľom Valérom Mikom sa porozprával Adam Hudec
Foto: Rudolf Baranovič
