Veľký rozruch vyvolala v poslednom období filmová dráma Whiplash pojednávajúca o osude jazzového bubeníka. Minulý týždeň sa film konečne dostal i do slovenských kín.
Ako napísať niečo o filme tak, aby človek nebol považovaný za ´spoilera´? Film Whiplash prišiel do kín v čase, kedy sa jazzmeni v Amerike i vo zvyšku sveta sťažujú na úpadok jazzu, na stratu jeho postavenia vo formovaní kultúry a na jeho mediálne znehodnocovanie (zo všetkého stačí spomenúť falošnú spoveď Sonnyho Rollinsa). Takmer dvojhodinová snímka pojednáva o problematickom vzťahu mladého bubeníka Andrewa Niemana (Miles Teller) a jeho hranične striktného učiteľa Terenca Fletchera (J. K. Simmons).
Whiplash si vzal názov podľa orchestrálnej skladby Dona Ellisa, okolo ktorej sa odvíja i niekoľko ústredných scén filmu. Práve soundtrack postavený predovšetkým na niekoľkých jazzových klasikách je neodolateľnou zbraňou filmu. Popri skvelej hudbe však vyniká i herecké obsadenie, predovšetkým J.K. Simmons v roli perfekcionistického bandleadera prekračuje tieto hranice. Starší plešatý pán v pokojnejších pasážach evokuje hudobného Dr. Housea, v emocionálne vyexponovanejších úsekoch po svojich hráčoch vrieska až s kubrikovskou posadnutosťou. Samozrejme, jeho prísnosť a cvičebné metódy sú v hudobnej praxi nerealizovateľné, no prevedenie na filmovom pláne je prinajmenšom podmanivé.
Ako film zhodnotiť? Whiplash Vám neukáže ako sa stať elitným jazzmanom ani ako funguje big band. Nie je reálnym zobrazením života hudobníka a ani sa o to nesnaží. Film však expresívne zobrazuje skutočné záblesky temnej stránky hudobnej mentality. Zobrazuje, ako môže hudba človeka ničiť, ako môže patologický perfekcionizmus zatieniť prirodzený pôžitok z hudby, ako môžu rozvinuté hudobné schopnosti plynulo prebúdzať aroganciu, egocentrizmus a kreténske chovanie. Whiplash je film inšpiratívny, motivačný a svojim spôsobom i poučný. Možno mu trocha škodí hollywoodsky pátos v deji i scenári, no hudba, akčný obraz a spád filmu robia z Whiplash divácky strhujúcu snímku.
Miro Bachura
