Za Martialom Solalom

Kým v novembri mnohých zaskočili odchody amerických velikánov Quincyho Jonesa a Roya Haynesa, posledný mesiac sa nesie v znamení úmrtí jazzových legiend pochádzajúcich z iných, exotickejších kontinentov: z Ázie a Afriky. Tento týždeň sme sa rozlúčili s jedným z otcov world music, indickým virtuózom na tabla Zakirom Hussainom a tiež s významným francúzskym klaviristom Martialom Solalom, pochádzajúcim z Alžírska.

Do širšieho povedomia sa dostal Martial Solal (1927–2024) v súvislosti s francúzskou novou vlnou, kde ho mnohí radia k najvýznamnejším filmovým skladateľom. Spomeniem aspoň legendárne snímky s Jeanom-Paulom Belmondom ako Na konci s dychom (réžia Jean-Luc Godard), Záhadný kontraband (réžia Jean Becker a Paul Almond) alebo z novších komédiu režiséra Bertranda Bliera Herci (tam si popri Belmondovi zahrali aj Jean-Claude Brialy, Alain Delon či Gérard Depardieu). Jazzoví fanúšikovia ho tiež poznali ako spoluhráča Djanga Reinhardta, Sidneyho Becheta, Leeho Konitza, Stéphana Grappelliho či Jeana Toots Thielemansa. Martial Solal odišiel 12. decembra 2024 v požehnanom veku 97 rokov vo Versailles, neďaleko Paríža a rád by som prenechal slovo omnoho skúsenejšiemu znalcovi jeho tvorby, hudobnému historikovi Igorovi Wasserbergerovi, ktorý naňho v knihe Jazz in Europe (Peter Lang 2018) spomínal nasledovne.

Z povojnového segmentu francúzskych hudobníkov prispeli do progresu svetového jazzu mnohí. Medzinárodným pojmom, spoluurčujúcim jeho podobu po niekoľko desaťročí, sa stali klaviristi Martial Solal a Michel Petrucciani. Každý z nich je svojráznym a pomerne ľahko rozpoznateľným štylistom; ich spoločnými znakmi sú technická bravúra a udivujúce harmonické myslenie, ktoré sa najnápadnejšie prejavuje v reharmonizácii štandardov. Originálnosť hudobného prejavu im zabezpečila status individualít, ktorých hudba nie je odnožou amerických majstrov jazzového klavíra, ale tak ako na nich vplývali iné osobnosti, aj oni spätne ovplyvňovali vývoj bez ohľadu na teritóriá. Ich hudba vyvoláva úvahy o ďalšom smerovaní jazzu.

Martial Solal patril medzi prvých Európanov, ktorí prekonali bariéru americkej jazzovej nadradenosti. Hneď na svojom prvom americkom zájazde v roku 1963 hral na festivale v Newporte so špičkovou rytmikou (Teddy Kotick, Paul Motian). Solal nadchol obecenstvo a nasledovalo niekoľkotýždňové turné po kluboch. Okamžite mal ponuku stáleho amerického angažmánu, o ktorom pred ním márne snívali mnohí, často vynikajúci európski jazzmani. Solal túto možnosť nevyužil, pretože sa svojím zameraním cítil francúzskym hudobníkom. Solalove americké úspechy naznačili začiatok éry nového, odlišného postavenia európskej scény. Je symbolické, že krátko potom čo Solal prišiel z rodného Alžíru do Paríža (1950), si ho za svojho klaviristu vybral Django Reinhardt a Solal tak participoval na poslednej platni Reinhardtovej diskografie (1953).

Zvláštnosťou Solalovej kariéry je aj trvanlivosť jeho pozície. Ako doyen klaviristov v súčasnosti svojou hudbou skôr ukazuje na budúcnosť jazzu, ako na rekapituláciu minulosti. Napriek tomu, že patrí k najvýznamnejším jazzovým skladateľom, v malých, pre jeho koncerty typických obsadeniach (sólo, duo, trio) repertoárovo využíva predovšetkým jazzové štandardy, ktoré reharmonizuje po hranicu rozoznateľnosti a pri ich interpretácii uplatňuje svoju fenomenálnu nástrojovú techniku.

Zvlášť cenená je Solalova schopnosť komunikovať s osobnosťami rôznorodého zamerania a to pri tých najrozmanitejších partnerstvách (predovšetkým v duách), kde sa najzreteľnejšie prejavuje vzájomná interakcia. Vnútorné porozumenie našiel s tak rôznotvárnymi osobnosťami ako boli veteráni swingu (Stéphane Grappelli, Jean Toots Thielemans), mainstreamu (Johnny Griffin, Didier Lockwood, Phil Woods), free jazzu (Michel Portal) a mnohých ďalších smerov.

Najkonzistentnejšia a najcenenejšia bola Solalova spolupráca s altsaxofonistom Lee Konitzom. Solalove hudobné ambície sú predovšetkým skladateľské a aranžérske, pričom v tomto smere jeho skladby i bigbandové nahrávky nedosiahli uznanie, aké sa dostalo jeho jazzovým projektom v komorných obsadeniach. Výnimku v tomto smere tvorí jeho filmová hudba, ktorou sa zaradil medzi najdôležitejších skladateľov francúzskej novej vlny. Solal je vnímaný ako bytostne európsky a francúzsky hudobník a to tak prístupom, ako aj dôsledným včlenením sa do domácej scény.

Autor: Peter Motyčka a Igor Wasserberger