JI: V 70. rokoch a aj skôr si umelcov bookovali do jedného klubu na tri–štyri dni v kuse. Dnes už nikto nikoho v klube na taký dlhý čas nebookuje. Priestory chcú, aby umelec prišiel na jeden večer, priviedol všetkých svojich fanúšikov a potom: „vypadni!“ Chcú tam hneď dostať ďalšiu kapelu, aby priviedla zas svojich fanúšikov.
PM: Je to pravda. Veľa z toho, čo hovoríš, je pravda, ale musím k tomu niečo dodať: ani vtedy to nebolo až také skvelé. Vždy považujem za dôležité ľuďom to pripomínať. Aj vtedy to bolo drsné. Keď som zakladal svoju kapelu, honorár bol zvyčajne okolo 200–250 dolárov pre celú kapelu. Po zaplatení hotela, benzínu a provízií som mohol jednotlivým hráčom dať 25, 30, 40 dolárov. A napriek tomu som vedel – a ako líder kapely to pre mňa bolo dôležité – hrať všade, kde sa len dalo, a nájsť ľudí, ktorí boli ochotní to robiť. Bolo to ťažké vtedy a je to ťažké aj dnes.
Stále veľmi, naozaj veľmi verím tomu, že ktokoľvek, kto má ako hudobník – jazzový alebo iný – niečo skutočne silné a dôležité, ak chce ísť von a hrať stovky večerov do roka, môže a dokáže si vybudovať publikum. Len to vyžaduje mieru odhodlania, na ktorú je len málo ľudí ochotných alebo schopných pristúpiť. Pre mňa to vtedy bolo aj tým, že som mal niečo cez dvadsať rokov – rovnako ako chalani, s ktorými som hral. V tom veku si povieš: „Jasné, poďme hrať 300 koncertov! Že zarobíme 20 dolárov za večer? Fajn. Budeme sa baviť!“
Zároveň sme na začiatku mali hudobne pocit, že sme na misii od Boha. Mali sme jasný bod, ktorý sme chceli vyjadriť. Myslím si, že by sa to dalo urobiť aj dnes. Naozaj si to myslím. A vlastne jediná kapela, ktorú som videl, že si svoj model do istej miery postavila podobne ako my a mala úspech, boli Medeski, Martin and Wood. Aj oni chodili hrať úplne všade, kde sa len dalo, neúnavne a bez prestávky…
JI: Áno.
PM: Pravda je taká, že vtedy aj dnes máš v podstate len jednu možnosť: ísť von a hrať koncerty. Rádio nehrá rolu. Vôbec. Inak sa o tebe nikto nedozvie. Musíš ísť hrať koncerty. To je všetko. Pravdepodobne nebudeš veľmi dlho – možno nikdy – zarábať peniaze, ale budeš hrať.
(zdroj: patmetheny.com)
