Rok 2020 sa stal rokom, kedy asi každý z nás musel, či chcel alebo nie, zastaviť a spomaliť. Kríza spojená s pandémiou koronavírusu ovplyvnila mnohé stránky našich životov a celkového fungovania. Tejto situácii sa nevyhli ani jazzmani, ktorých aktivity boli prerušené. Napriek ťažkému a vyčerpávajúcemu roku 2020 sme na jeho konci predsa len uzreli svetielko nádeje. V piatok 11. decembra sa totiž v Divadle Aréna uskutočnil 9. ročník Gypsy Jazz Festivalu, ktorého organizátormi sú Milo Suchomel a Nikolaj Nikitin.
Aj tento rok nás čakal zaujímavý program, ktorý bol síce z dôvodu globálnej pandémie obmedzený, ale napriek tomu sme sa dočkali kvalitných vystúpení. V príjemnej atmosfére odštartoval večer najnovší projekt Young Slovak Jazz Generation, ktorého protagonistami sú naši mladí jazzoví klaviristi – Alan Bartuš, Ján Rigó jr, Andrej Farkaš, Zsolt Farkaš, Ernest Vizváry. Výnimku tvorí basgitaristka Laura Jašková, ktorá vystúpila ako prvá v poradí. Jašková v triovom klavírnom obsadení figurovala ako líderka. Jej basgitara mala okrem sprievodnej funkcie aj melodickú a sólistickú, čo zvládla výborne. Ide o muzikálnu hudobníčku, ktorá má svoj špecifický „sound“ založený na groove, pope a ďalších súčasných trendoch. Dá sa povedať, že Jašková je moderná improvizátorka ovplyvnená jazzovými prvkami.
Klaviristov na koncerte sprevádzala silná rytmická sekcia v zložení – Dávid Hodek – bicie nástroje a Štefan „Pišta“ Bartuš – kontrabas. Musím povedať, že išlo o nesmierne kvalitný štart festivalu. Každý z vystupujúcich lídrov ukázal svoj autorský prístup k jazzovému klavíru. Alan Bartuš pokračuje v rozvíjaní modálneho jazzu v štýle McCoya Tynera a Herbieho Hancocka, Ernest Vizváry sa prejavuje ako neo-soulový klavirista, ktorého prístup je ovplyvnený hlavne groovom a r´n b. Andrej Farkaš vychádza z legiend ako Herbie Hancock, Oscar Peterson a McCoy Tyner. Ján Rigó jr. a Zsolt Farkaš na druhej strane z melodickejších hráčov, ako je napríklad Keith Jarrett, Bill Evans, Lennie Tristano, a z budapeštianskej jazzovej školy (Kálmán Oláh, Robert Szakcsi Lakatos).
Po prestávke sa pokračovalo koncertom kapely Vanessa Sarkozi and Miloš Biháry Gipsy Jazz Project. V tejto časti festivalu išlo viac o world music ako o jazz. Koncepčne išlo o hudbu založenú na rómsko – maďarských a latinových témach. Nechýbali však aj improvizácie a sóla Biháryho.
Ako ďalší sa predstavil Milo Suchomel v pomerne netradičnej zostave. Sekundoval mu Pavol Bereza na gitare a sláčikové kvarteto pod vedením Lucie Harvanovej. Treba povedať, že išlo o veľmi dobrú dramaturgickú voľbu, pretože po úvodnom mainstreamovom jazze a následnej zábavnejšej forme Biháryho kapele, sa diváci dočkali príjemného zvukového spojenia saxofónu, gitary a slákov. Repertoárom boli Suchomelove autorské skladby a aranžmány, ktoré venoval jeho zosnulým blízkym – svojmu ocovi, a aj známemu saxofonistovi Dušanovi Húščavovi. Záverečná téma bola prianím, aby sa nám vyhýbal covid-19. Išlo o nesmierne citlivú hudbu a jej interpretácia bola plná dynamiky a muzikálnosti. Hudba bola vážnejšia, komplikovanejšia a miestami aj smutnejšia. Umelecky išlo o hlbokú a silnú výpoveď, čo dokazuje interpretačnú zručnosť protagonistov. V polovici koncertu prišli na pódium ďalší spoluhráči z kapely Šalefuky. Koncert sa v správny čas dostal do zábavnej polohy.
Predposledným vystupujúcim projektom bol Altar All Star Quintet, čo je projekt Nikolaja Nikitina a Ľuboša Šrámeka. Spolu s nimi vystupovali v tento večer aj Martin Valihora, Robert Balzar, maďarksý trubkár Kornel Fekete Kovács. Musím povedať, že jednoznačne išlo o vrchol festivalu. Kapela hrala fantasticky. Trio Šrámek-Balzar-Valihora si úžasne rozumeli a doplňovali jeden druhého. Koncepčne išlo o moderný mainstreamový jazz odkazujúci na Davisove druhé kvinteto zo 60. rokov minulého storočia. Valihora a Balzar sú nesmierne zohratí a Šrámek krásne zapadol do ich zvukového konceptu. Odzneli kompozície z albumu „Altar“, ale aj autorské témy Roberta Balzara. Kornel Fekete Kovács je fantastický trubkár, ktorý má výborne zvládnutú celú tradíciu jazzovej trúbky. V jeho hre je cítiť vplyv Milesa Davisa, Woodyho Shawa, Freddieho Hubbarda a mnohých ďalších velikánov.V poslednej autorskej skaldbe Nikitina s názvom „Bolero“ vynikla aj flauta Sisy Michalidesovej, ktorá rozšírila zvukovú paletu kapely na sexteto.
Veľmi rýchlo sme sa dočkali záveru festivalu. Headlinerom tohto ročníka bol saxofonista a skladateľ Erik Rothenstein s jeho babele beat bandom. Kapela hrala v početnej zostave. Okrem klasického kvarteta nechýbala v kapele aj gitara Pala Berezu, perkusie Eddyho Portellu, basový trombón Michala Motýľa, speváčka Dominika Debnárová, a špeciálnym hosťom bol skvelý Juraj Bartoš na trúbke. Koncert bol zložený zo skladieb albumu „Rio Danubio“ a „Blázni z Chelmu“. Zvolená dramaturgia večera v sebe zahrňovala mainstreamový jazz, latin, ale aj world music a klezmer. Rothensteinovu kapelu tvoria výborní hudobníci, ktorá v rámci rytmickej sekcie spoľahlivo podporovali lídrov. Konkrétne to bol Marián Ševčík – bicie nástroje, Matej Štubniak - kontrabas a Ľudovít Kotlár - klavír. Výkony mali v sebe veľkú kultúrnosť výrazu, sóla boli dobre vystavané a celkovo išlo o veľmi vkusný koncert. Momenty prekvapenia prinášali sóla Juraja Bartoša, ktorí výborne podporil a rozšíril zvukovosť kapely. Jediným mínusom koncertu bolo nevyrované nazvučenie kapely.
Gypsy Jazz Festival priniesol aj napriek nepriaznivému roku pozitívnu atmosféru a pestrý program plný kvalitnej hudby. Gratulujem organizátorom k ďalšiemu vydarenému ročníku.
Dávid Oláh
Foto: Martina Mlčúchová
