Formálne hudobné vzdelávanie v západnej kultúre často prízvukuje dôležitosť schopnosti plynule a efektívne čítať notový zápis. To je však menej priamočiara aktivita, ako prečítať obyčajný text. Čo sa teda deje v mozgu pri čítaní notového zápisu? Zároveň, existuje hudobná dyslexia? Ak áno, odlišuje sa od dyslexie štandardnej? Tento článok sa na tieto tri otázky pokúsi odpovedať.
Klasická dyslexia je poruchou učenia, ktorá sa vyznačuje neschopnosťou mozgu spracovať písaný text, napriek tomu, že sa osoba riadne naučila čítať. Vedci dodnes vedú rozpravu o príčinách (či dokonca samotnej existencii, pozn. red.) a liečbe dyslexie. Dominujúcou definíciou však ostáva, že ľudia trpiaci dyslexiou majú problém s tzv. fonologickým spracovávaním – schopnosťou vidieť symbol (spravidla písmeno) a priradiť ho k hláske. Vedci tvrdia, že dyslexiou trpí až 10 % populácie.
Neil Gordon, detský neurológ na dôchodku, prišiel v roku 2000 s ideou hudobnej dyslexie, dysmúzie. Svoje tvrdenie postavil na pribúdajúcich dôkazoch, že pri čítaní nôt zapája mozog odlišné časti ako pri bežnom texte. Principiálne nejde o revolučnú hypotézu. Najnovší výskum napríklad uznáva, že dyslexia a dyskalkúlia sú odlišné poruchy so samostatnými príčinami. Ak mozog spracúva slová a matematické symboly inak, prečo by nemali byť odlišné aj noty?
Noty sú oproti bežnému textu omnoho komplexnejší kód. Je potrebné ho čítať nielen horizontálne, ale aj vertikálne (ľudovo povedané akoby viac riadkov naraz). Navyše v sebe neskrýva len informáciu o výške tónu, ide aj o vzťahy medzi tónmi, ich dĺžku, rytmus, či výraz a mnohé iné špecifické charakteristiky. To všetko musí hudobník mentálne spracovať a zahrať na svojom nástroji v reálnom čase. Pri hlbšom zamyslení sa ide vskutku o fascinujúcu schopnosť.
Je preto azda logické, že mozog bude pri čítaní hudby zapájať množstvo rôznych častí naraz. Pri narábaní s motorickými, vizuálnymi, auditívnymi, či audiovizuálnymi procesmi mozog zapojí predný lalok (pohybovo-rečové centrum) i temenný lalok (sluchové centrum a interpretácia reči) v oboch hemisférach. Pridajte k tomu nutnosť využiť mozoček ako aj periférnu nervovú sústavu (ak hudobník nielen noty číta, ale aj interpretuje) a je jasné, že čítanie hudby vyžaduje skutočne bohatú mozgovú aktivitu. Tento „mentálny koncert“ navyše nastáva pri prečítaní hoci len osamelej noty. V porovnaní s čítaním štandardného textu ide teda o komplexnejší proces.
Aký je ale vzťah medzi dyslexiou a dysmúziou? Sú tieto poruchy navzájom prepojené? Zdá sa, že nie nutne. Ian McDonald, neurológ a amatérsky klavirista, zdokumentoval stratu a opätovný návrat schopnosti čítať hudbu po mŕtvici, hoci jeho schopnosť čítať text ostala nezmenená. Iný vedec študoval prípad profesionálnej klaviristky, ktorá kvôli mozgovej atrofii (scvrkávaniu mozgu) stratila schopnosť čítať noty, hoci text jej problém nerobil ešte mnoho rokov potom. Existujú však aj opačné prípady. Ruský skladateľ Vissarion Shebalin stratil schopnosť narábať s jazykom a rečou po vážnej mŕtvici, no jeho hudobno-skladateľskej zručnosti sa to nedotklo. Tento zvláštny jav je pilierom melodickej intonačnej terapie, ktorá pomocou spevu pomáha prekonávať pacientovu nemožnosť verbálne komunikovať. Aj tieto prípady ukazujú, že hudba a jazyk sú do istej miery riadené osobitnými neurologickými procesmi.
Výskum je stále takpovediac v plienkach. Zatiaľ neexistuje žiadna ucelená štúdia o dysmúzii, hoci spomínané prípady jej existenciu a odlišnosť od klasickej dyslexie naznačujú.
Vo svete hudby existujú veľké rozdiely medzi schopnosťou hudobníkov čítať notový zápis, najmä ak ide o prvé čítanie, tzv. listovanie. Identifikácia dysmúzie, ako aj štúdium mozgovej činnosti pri čítaní nôt, by mohlo hudobníkom i verejnosti pomôcť lepšie tomuto procesu porozumieť a hádam aj zlepšiť metodiku výučby a tréningu tejto náročnej zručnosti. Budúcnosť by dokonca mohla priniesť aj revíziu notového zápisu ako takého a zlepšenie jeho efektivity a čitateľnosti. Jeho systém a forma sa ostatne historicky postupne vyvíjali a je hádam opodstatnené domnievať sa, že sa vývoj neskončil.
Na záver malá úvaha. Štátny vzdelávací program hovorí, že cieľom školských predmetov ako napríklad matematika netkvie iba v osvojení si konkrétnych procesov, ale aj v „rozvoji poznávacích procesov a myšlienkových operácií“. Inak povedané, dôraz sa kladie aj na podporu všeobecnej mozgovej činnosti a kognitívnej zručnosti v najširšom slova zmysle. Ak berieme do úvahy skutočnosti spomínané vyššie, je zrejme škoda, že práca s notovým zápisom a pozícia hudobnej výchovy ako takej sú vo vzdelávacom systéme marginalizované. Rozvoj kultúrnej a estetickej gramotnosti, zdá sa, nie je jediným potenciálnym spoločenským prínosom hudobného vzdelávania.
