Pred niekoľkými dňami, v stredu 28. mája 2025, odišiel vo veku 82 rokov legendárny hráč na bicích nástrojoch Alyosius Tyrone Foster, ktorého umelecký svet poznal pod menom Al Foster. Bubeníci zväčša nepatria k výraznejším lídrom či kapelníkom. Al Foster sa preslávil nielen po boku priekopníkov (Blue Mitchell, Miles Davis, McCoy Tyner, Art Pepper, Sonny Rollins, Joe Henderson…), ale za zmienku stoja aj jeho autorské projekty.
Meno rodáka z Richmondu (ročník 1943) býva spájané predovšetkým s jazzovým kormidelníkom Milesom Davisom. „Místo Jacka DeJohnetta jsem vzal na bicí Ala Fostera“, spomína Davis v skvostnej Autobiografii (Silberman 2000) na obdobie okolo albumu „On the Corner“ (Columbia 1972). „Přišel jsem na něj v klubu Cellar na 95. ulici na Manhattanu. (...) Úplně mě to porazilo, protože měl takovej šmrnc a rovnou to tam hrnul. To bylo přesne to, co jsem hledal a tak jsem mu nabídnul, aby se přidal ke kapele a on to přijal.“ Davis mal povesť despotického kapelníka: nezvykol sa vracať k hudbe predošlých období a s bývalými spoluhráčmi nadväzoval kontakty len sporadicky. Al Foster bol svetlou výnimkou a po Davisovom boku „prežil“ ako jediný dve desaťročia. Bolo to zrejme preto, že nebol len Davisovým spoluhráčom, ale ako priateľ ho neopustil ani počas krízového obdobia od polovice 70. rokov, keď Davis vymenil hudbu za sex, drogy, alkohol a samotu.
Al Foster nenechal svojho priateľa v štychu a pri Davisovom comebacku v roku 1981 sa stal pilierom jeho novej kapely. Nezabudnuteľným ostáva Fosterovo prenikavé pochodovanie vo Fat Time, úvodnej skladbe albumu „The Man with the Horn“ (Columbia 1981). Foster komanduje nepoddajnosť parádnych basgitarových groovov Marcusa Millera, sféricky naznačovanú harmóniu gitaristu Mike Sterna, skackajúce sóla sopránsaxofonistu Billa Evansa i tématické náznaky zastretej Davisovej trumpety. Toto bol skutočne návrat vo veľkom štýle! Zoskupenie v rozličných obmenách absolvovalo niekoľko štúdiových i pódiových stretnutí a kultový živák „We Want Miles“ (CBS 1982) s Fosterovým rockovo priamočiarým bubnovaním ostáva dôkazom vtedajšej „davisománie“.
Ak by som mal vybrať zo stovky albumov, na ktorých sa objavuje Fosterovo meno len jeden, zrejme by som siahol po vynikajúcom zázname z Montreal International Jazz Festival 1989 s názvom „Tribute to Joe Henderson – The Montreal Tapes“ (Verve 2003), kde sa vedľa legendárneho saxofonistu objavuje aj kontrabasista Charlie Haden. Za pozornosť však stoja aj Fosterove kapelnícke projekty: svoje kvarteto predstavil na Slovensku v máji 2006 na trenčianskom festivale Jazz pod hradom ako aj v marci 2009 v bratislavskom PKO. Medzitým, v júli 2007 som mal možnosť vidieť Fosterovo kvinteto so špeciálnym hosťom, trúbkarom Eddiem Hendersonom z Hancockovej pionierskej kapely Mwandishi, na českom Pilsner Urquell Bohemia Jazz Fest. Ani na českobudejovickom pódiu nedal Foster na svojho bývalého kapelníka Živelnú show ohraničil rubátovým So What a popevkom Jean Pierre z kultového albumu „We Want Miles“.
Dnes už žiaľ neostáva iné, než siahnuť po nejakej z Fosterových nahrávok. Vynikajúce odozvy mal štúdiový superprojekt „Oh!“ (Blue Note 2003) zoskupenia ScoLoHoFo s gitaristom Johnom Scofieldom, tenorsaxofonistom Joem Lovanom a kontrabasistom Davem Hollandom, na ktorý Foster aj prispel dvomi témami. Ako líder je podpísaný napríklad pod vydareným koncertným albumom „Love, Peace and Jazz! Live at The Village Vanguard“ (Jazzeyes 2008) so saxofonistom Elim Degibrim, kontrabasistom Douglasom Weissom a klaviristom Kevinom Haysom. Pozitivita Fosterovho ľudského prístupu sa odrážala aj v jeho balansovaní nad bicou súpravou, ktorému nikdy nechýbala nielen dokonalá technika a pulzácia, ale aj elegantnosť a grácia. Bol to skutočný bubenícky frajer!
Autor: Peter Motyčka
