Slovo neveselý by bolo možné nahradiť aj inými výrazmi, podčiarkujúcimi negatívnosť či inak obsahovo záporné stanoviská a stavy. Na napísanie recenzie k tomuto albumu som potreboval viac času, ako by mi to bolo milé. Písanie sa mi priečilo, nešlo mi od ruky, pretože som riešil niekoľko otázok, pochybností a vnútorných rozporov. Nakoniec som v jeden januárový večer pri pokojnej atmosfére, obklopený tými záhadnými zvukmi "Zánikového horizontu", pochopil svoju vlastnú dilemu.
V poradí druhý album slovenského kvarteta Trilobeat, ktorý vyšiel v máji 2022 vo vydavateľstve Hevhetia, mi bol doručený v lete a keďže som túto partičku hudobníkov okolo klaviristu a skladateľa Jakuba Mikulu vnímal už dlhšie, bol som na ich hudbu patrične zvedavý. Kapela, ktorá sa v mojom zornom poli ocitla nielen kvôli podarenému názvu, ale aj kvôli tým heslovitým žánrovým ukotveniam v nu-jazze, prog-rocku či fusion, sľubovala veľa, no očakávania sú často na škodu. Hudba, ktorá sa po pustení CD predo mnou rozprestrela mala nápad, bola udomácnená v zaujímavých zvukových spektrách, ale zdala sa mi až príliš temná. Nevedel som si správne vysvetliť ten špecifický druh priam až existenciálnej tiaže deviatich kompozícií tohto albumu.
Na jeseň ma potom s prosbou o recenziu požiadal aj Jakub Mikula a dohodli sme sa, že mi pošle na porovnanie aj ich prvý album z roku 2019. Dopadlo to podobne a ja som si naďalej lámal hlavu s uchopením produkcie tejto zostavy. Ak by som však nedošiel k zadosťučiňujúcemu poznaniu pri hudbe Trilobeatu, recenziu by som nenapísal. Tá dilema spočívala v mojom osobnom prežívaní nálad, aké charakterizujú oba albumy. Intenzívny pocit všadeprítomnej letargie visiaci na každej ich note bol a je pre mňa v tomto krízovom období zrejme nástojčivejší, než by som si to bol býval pripustil. V ten studený večer mnou však lyrika albumu "Zánikový horizont" zalomcovala ako mráz, prebrala ma poéziou tónov z ticha tmy a prinútila ma meditovať nad katarziou súčasnosti a fatálnosťou ideálov.
Ak trilobity poznáme ako ikonickú formu skamenených morských živočíchov, Trilobeat ako keby vizionársky odkrýval nevyhnutne smutnú budúcnosť človeka ako živočícha predurčeného vyhynúť. V tej ťaživo dramatickej atmosfére kompozícií, nesúcich z veľkej časti pomenovania farebných odtieňov, však svietia inštrumentálne výkony tak samotných členov kapely, ako aj prizvaných spoluhráčov. Sóla slovenského gitarového experimentátora Davida Kollara v skladbe Červená a klávesového mága Adama Holzmana v siedmej kompozícii s názvom Čierna sú špeciálne. Na mnohých projektoch sú hudobní hostia len do počtu, alebo aby svojim menom zdvihli kredit nahrávky. Tu však nie. V "Zánikovom horizonte" sa Kollarovi s Holzmanom podarilo definitívne doplniť ten melancholický obraz zániku o ten prepotrebný element vzrušujúcej nádeje.
Nedovolím si tvrdiť, že viem, aký je výsledný obraz tohto hudobného puzzle od Trilobeatu. Dvomi albumami ešte nemám k dispozícii všetky časti skladačky, ale prekvapila ma tá atmosferická svojráznosť, tak iná svojou melanchóliou a existenciálnou tajomnosťou. Nie, ten beat v názve kapely nie je prvoplánovým groovom, ale skôr tepom doby, ktorý v sebe komprimuje aj tie neveselé vyhliadky do budúcna. Ešte však ako spoločnosť nie sme v tom exponovanom bode konca, hoci sa nám ten horizont hrozivo približuje, ešte stále je nádej. Lenže aj nájdenie pozitívnych signálov stojí čas, ako keby sme pod vrstvami sedimentov času hľadali indície šťastia. Katka Mikulová (flauta), Jakub Mikula (klavír, klávesy, gitara), Marek Sasko (bicie, perkusie) a Norbert Neuschl (basová gitara) sa svojimi expresívne atmosferickými počinmi podujali k podobným archeologickým prieskumom doby. Verím, že ten výsledný nájdený obraz nebude len negatívnym odtlačkom zašlej civilizácie, a že Trilobeat nám ešte prinesú aj povzbudivé perspektívy. Ísť hlboko pod povrch skutočností vedia majstrovsky.
Autor: Miroslav Haľák
