Autobiografia Georgea Bensona - prečítajte si úryvok

Autobiografia Georgea Bensona - prečítajte si úryvok
Miroslav Bachura

Legendárny spevák a gitarista George Benson sa obracia za svojou 50-ročnou kariérou v novej biografii. Kniha s jednoduchým titulom Benson: The Autobiography prevedie čitateľa Bensonovou cestou od začiatkov v gete v Pittsburghu až k štatútu medzinárodnej celebrity. Prečítajte si preklad krátkeho úryvku, ktorý zverejnil George Benson ako upútavku na knihu.

 

„Nevedel som, že ľudia v Južnej Afrike počúvajú moju hudbu až dokým raz nezačal miestny promotér úpenlivo žiadať môj manažment o niekoľko koncertov tam dole. „Chceli by sme, aby ste odohrali šesť koncertov v rezorte zvanom Sun City, nachádzajúcom sa v meste Bophutswana. Prosím, pozrite sa na to,“ vytiahol niekoľko fotografií akéhosi moderného zámku so stovkami izieb, opulentnými bazénmi a dokonale ostrihaným trávnikom. To bol ale pohľad. Povedal som: „To všetko znie a vyzerá úžasne, ale mám toho teraz veľa, čo s touto nahrávacou session, čo s hentým koncertom a...“ Potom mi skočil do reči s ponukou, ktorú nemožno odmietnuť. Papiere boli podpísané, ruky podané, veci sa začali hýbať. Popravde nebol som expertom na históriu ani geografiu, takže som nevedel že Južná Afrika je krajina sama o sebe – myslel som si, že je to proste len južná časť Afriky. Rovnako som sa veľmi nezaujímal o politiku, takže to bolo vlastne len pár týždňov pred odletom, čo som prvý raz počul slovo apartheid. No a potom to prišlo.

 

Prvá mi volala vedúca PR z môjho nahrávacieho labelu, Warner Bros: „George, nechystáš sa vážne do Južnej Afriky, že? Rasové vzťahy sú tam príšerné. Bude to zlý odkaz. Faktom je, že ak tam zahráš, Tvoja kariéra skončí.“

Odpovedal som jej: „Tak počkaj. Tie koncerty sú zabookované už týždne a Ty sa ma pýtaš až teraz? Ja nikdy neruším koncerty. Navyše, všetkých šesť večerov už je vypredaných. Najali 60-členný orchester aby ma sprevádzal. Ideme tam.“

„Vieš čo, George,“ pokračovala: „Asi by si mal vedieť, že v publiku nebudú žiadni černosi.“
„Prečo nie?“ spýtal som sa.

„Lístok stojí štyridsať dolárov. Väčšina černochov v Južnej Afrike nezarába toľko ani za mesiac.“
„Počuj, bude tam veľa černochov a ja Ti poviem prečo: Ak povieš černochovi, že nejakú vec nemôže mať, je to tá prvá vec, ktorú bude chcieť. Ak mu povieš, že nemôže mať ženu belošku, pôjde na ulicu a nájde si ženu belošku. Ak mu povieš, že nemôže jazdiť na Cadillacu, najbližšie ho uvidíš za volantom Seville. A ak mu povieš, že nemôže zohnať lístky na Georgea Bensona, tak bude sedieť v tretej rade. Ver mi.“

 

Niekoľko minút na to mi volal klávesák: „Človeče, ja asi nejdem do Južnej Afriky. Nechcem tam ísť. Južná Afrika ani omylom.“
„Ok, nemusíš ísť, nájdem náhradu,“ hovorím mu.

Sekundu bol ticho. Asi neveril, že by som fakt hľadal náhradu. Nakoniec povedal: „Takže Ty fakt ideš?“
„Jasné, človeče. Beriem aj svoju ženu a syna. Užijeme si skvelý čas. Tí ľudia tam sa o nás postarajú.
Nakoniec povedal: „Ok, ak tam v kľude berieš rodinu, tak tipujem, že to bude ok.“
Potom mi volal aj basák, bubeník a ďalší človek z Warner Bros. Všetci ma odhovárali od toho výjazdu. Pripravil som si pre nich skvelú odpoveď: „Predávate Vaše nahrávky v Južnej Afrike? Áno? Tak prečo by som tam preboha nemal hrať? Keď s nimi nechcete robiť biznis, tak odtiaľ stiahnite aj Vaše dosky.“ To ich na chvíľu utíšilo.

Naše lietadlo pristalo v Južnej Afrike asi o druhej poobede miestneho času. Pri letiskovej bráne boli stovky ľudí, čakali aby ma privítali. Ešte skôr, ako som stihol poďakovať davu, zahliadol som kútikom oka mladého černocha utekajúceho ku mne, nasledovaného asi štyrmi bielymi policajtmi. Pomyslel som si: „Nie, nechoď ku mne. Tí policajti nemôžu zaútočiť na mňa, ani na to dieťa.“ Mladý černoch dobehol ku mne a pevne ma objal okolo hrudníka. Vyzeralo to, ako zúfalý pokus vyhnúť sa bitke. Povedal: „Pán Benson, pomoc. Pomôžte mi. Nepúšťajte ma. Oni mi neublížia, kým som s Vami.“ Držal som toho chalana, pretože som v srdci tušil, že je to správne. Keď policajti videli, že černocha nepustím, prestali s prenasledovaním. Po dlhej hlasnej a vulgárnej diskusii nakoniec odišli. Keď si bol mladý černoch istý, že sú preč, pustil ma a povedal: „Vitaj doma, brat, vitaj doma.“

 

Dokonca i mne bolo jasné, že Sun City nebolo reprezentatívnou lokalitou celej Južnej Afriky, bolo oveľa vyspelejšie. Niečo medzi Las Vegas a Disneyworldom (ale menšie). Bol tam bezsnežný lyžiarsky rezort, krásna safari, drahé kasína, viacero koncertných sál a čo bolo najdôležitejšie – Sun City malo relatívne pozitívnu atmosféru. Vlastne to bolo jedno z prvých miest v Južnej Afrike, kde si mohli bieli a čierni ľudia spolu užívať. Sol Kerzner, človek stojaci za celým rezortom nejakým spôsobom presvedčil juhoafrickú vládu, aby Bophuthatswane udelila viacej autonómie a umožnila mestu zvoliť si svojho prezidenta, černocha menom Lucas Mangope. Prezident Mangope, ako sa ukázalo, bol veľký jazzový fanúšik a spolu so ženou došli na všetkých šesť koncertov. Sedeli vždy v prvej rade. Všetci súhlasili, že to bolo šesť skvelých hudobných večerov. Rasové zloženie publika bolo asi 50 na 50. Napriek tomu sme cítili onen nepokoj v krajine. Organizátori mi pridelili dvoch bodyguardov s gulometmi, ktorí ma cez deň sprevádzali na každom kroku a v noci stáli pred dverami mojej hotelovej izby. A orchester belošských hudobníkov z Johannesburgu nechcel nič robiť s našou prevažne černošskou kapelou. Nerozprávali sa s nami, celý týždeň ani slovo. Ale po tých šiestich skvelých večeroch si k nám konečne našli cestu. Pred posledným vystúpením každý z nich prišiel ku mne do šatne, jeden po druhom a ďakovali mi za príležitosť. Vedel som, že je to pre nich ťažké, povedať niečo milé černochovi, pretože oni vyrastali v iných pravidlách. Boli naučení, že černosi sú druhá, tretia či štvrtá trieda a treba s nimi tak i jednať. Ale hudba, ako to často býva, prekonala rasizmus a zbúrala i celoživotné rasistické učenie. Mal som vtedy zmiešané pocity, ale neskôr som si uvedomil, že pre tých hudobníkov to znamenalo preukázať veľa odvahy. Odvahy zmeniť sa.

 

Na poslednú chvíľu Sol zorganizoval koncert v Cape Town, deň pred odletom. A bola to skutočne veľká vec, lebo v tom meste sa nikdy predtým neuskutočnil interrasový koncert. Môj manažér sa o bezpečnosť nebál – okolo koncertu bola príliš veľká pompa na to, aby sa niečo strhlo. Jeho obavou skôr bolo, že černošskí návštevníci ostanú vzadu, zatiaľ čo belosi obsadia miesta vpredu.

„George,“ povedal mi“ „Nechcem, aby jediné tváre, ktoré uvidíš, boli belošské, takže to urobíme po mojom: Budeme lístky predávať po štyroch. Takže skupina štyroch belochov bude sedieť vedľa skupiny štyroch černochov, či sa im to páči alebo nie. Nikto nevedel, kde bude sedieť.“
A fungovalo to. Ten večer, v prvej rade to vyzeralo – beloch-beloch-beloch-beloch-černoch-černoch-černoch-černoch-beloch-beloch-černoch-černoch atď. To isté druhý rad. A tretí. Bolo to krásne. Tesne pred koncom koncertu – ktorý bol z nášho pohľadu výnimočne dobre prijatý – som začal hrať i ´The Greatest Love of All,´ skladbu, ktorú som nahral pre film o Muhammadovi Alim, skladbu, vďaka ktorej som sa stal slávny. Takmer hneď po prvých taktoch, dvaja ľudia v prvej rade zapálili sviečku. Ďalší dvaja sa pridali. A potom ďalší tucet. O chvíľu takmer všetkých 8 510 ľudí v sále mávalo horiacou sviečkou. A držali sa za ramená. A húpali sa zo strany na stranu. Bieli aj čierni spolu. Tie sviečky rozsvietili sálu tak, že som videl každému do tváre. Mnohé z tých tvárí boli pokryté slzami. Len jediný raz som videl niečo podobné, na koncerte Mahalie Jackson počas jej koncertu v 1967 – ale to nie je prekvapenie, Mahalia Jackson by rozplakala hocikoho. Tentokrát to však bolo ešte väčšie. Ten večer to bolo o spolupatričnosti, nových začiatkoch a láske voči svojim blízkym. Prekvapením pre mňa bolo, keď som sa na pódiu otočil a videl celú svoju kapelu v slzách. V tej chvíli, bolo to prvý a jediný raz počas mojej kariéry, som sa na pódiu skoro rozsypal. Nejako sa mi ale podarilo dokončiť skladbu, pretože tí ľudia si to skutočne zaslúžili. Na druhý deň som Južnú Afriku opustil. Bol som lepší človek ako keď som prišiel.“

 

 

 

Úryvok z knihy George Benson - Benson: The Autobiography

Preklad: Miro Bachura

 

 

Ďalšie články

Andreas Varady - na pódiu s George Bensonom
Rodák zo slovenska, gitarista Andreas Varady, “je jedným z najtalentovanejších ľudí na tejto...
Jazzman týždňa: Andreas Varady
Už ako dieťa ho porovnávali s Georgeom Bensonom. Andreas Varady začal svoju cestu za...
Jazzman týždňa: George Benson
Desaťnásobný držiteľ Grammy, gitarista, spevák a skladateľ s nezameniteľným hudobným...
Mark Whitfield: George Benson bol anjelom v mojom živote
Rozhovor s Markom Whitfieldom  na Openjazzfeste, Zelená voda pri Novom Meste nad Váhom, 19.7....
Košické „Jazzáky“ s vynikajúcim programom
Medzinárodný jazzový festival v Košiciach zažíva postkovidový reštart v plnej paráde. Od utorka 4....
Navždy odišiel legendárny saxofonista Pharoah Sanders
V nedeľu 25. septembra vyšla na twitteri oficiálna správa vydavateľstva Luaka Bop o odchode...
David Kollar a prepojenie nových svetov
   Festival CITY SOUNDS Bratislava, ktorý tento piatok a sobotu (23.–24. septembra)...
AMC Trio s novým klipom na turné s Randym Breckerom
Práve dnes štartuje jesenné turné AMC Tria, ktoré prešovskí hudobníci odohrajú v rozšírenej zostave...