Izraelský basgitarista, kontrabasista, skladateľ a aranžér Avishai Cohen prednedávnom vydal svoje najnovšie CD. Názov "1970" naznačuje funkový štýl a jednoduchší popový koncept. O tejto platni sa už veľa napísalo, negatívneho aj pozitívneho, práve kvôli Cohenovmu popovému prístupu k hudbe. Je to však naozaj tak? Skutočne Cohen poľavil zo svojich umeleckých priorít a vsadil na komerciu?
Treba povedať, že úvodná skladba "Song of Hope" tomu úplne zodpovedá. Pri prezeraní si bookletu a songlistu si hudobne znalý človek ihneď všimne, že časové stopy jednotlivých skladieb sú na jazzový album akosi "podozrivo" krátke. Keď si to spočítame, tak zistíme, že album nepresiahol dĺžku štyridsiatich piatich minút s celkovým počtom dvanástich skladieb. Najdlhší "track" má niečo cez päť a pol minúty. Prečo toľko píšem o dĺžke tohto CD? V jazze je prirodzené, že jednotlivé skladby majú dlhšiu minutáž, keďže sa kladie dôraz na improvizáciu jednotlivých členov kapely.
Keď sa zameriam na samotnú hudbu platne, tak musím povedať, že skutočne ide o jemný smooth-jazz, alebo pop-jazz, ktorý na jazz viacmenej iba odkazuje, alebo lepšie povedané si z neho iba požičiava určité prvky. Týchto prvkov je však dosť málo - harmonicky ide prevažne o jednoduché popové postupy, rytmicky o groovy, ktoré sú taktiež uchu lahodiace a nenáročné. Výnimku tvoria skladby "Se´i Yona", "D´ror Yika", kde je počuť vplyv semitskej hudby a world music a "Vamonos Pa´l Monte", ktorá vynikajúco kombinuje salsu, latin jazz a improvizačný prístup východných krajín.
Album však určite nestratil na kvalite. Cohenova hudba nesie v sebe silný odkaz a citlivú výpoveď, vynikajúce výkony a pekný sound. Predstavil sa v roli výborného speváka s krásnym hlasom, ale aj ako univerzálneho "basáka", ktorý nemá problém zahrať akýkoľvek žáner. Koniec koncov, jazzmani veľmi radi koketujú s inými žánrami, zoberme si mená ako Herbie Hancock, Robert Glasper, Brian Blade, Kurt Rosenwinkel, Kenny Garrett, Miles Davis a mnohí ďaľší.
Dávid Oláh
