Bratislavské jazzové dni oslavujú svoje 45. narodeniny. Za ten čas sa podujatie stalo neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho života fanúšikov hudby i umelcov rôznych generácií. Skúmavejší pohľad na obecenstvo by odhalil čerstvých stredoškolákov, ale aj ľudí, ktorí festival navštevujú prakticky od jeho prvého ročníka. Džezáky obľubujú ľudia bez rozdielu veku a iste tomu napomáha aj fakt, že pojem jazz sa stal synonymom dobrej hudby, ktorá už dnes väčšinou presahuje akékoľvek žánrové mantinely. To sa ukázalo aj v piatkovom programe, ktorý niekoľkokrát nadchol, hoci občas vyvolal aj zmiešané pocity.
Úlohy otváracieho čísla programu sa už tradične zhostil víťaz súťaže mladých talentov spred roka, ktorým bola formácia Tibor Feledi Kairos Quintet. Nebudem zbytočne chodiť okolo horúcej kaše a hneď na úvod poviem, že koncert tejto kapely bol pre mňa v retrospektíve vrcholom večera. Tento pocit vychádza zo symbiózy troch skutočností. Prvou je kvalita produkcie tejto pätice, druhou je môj hudobný vkus a treťou, žiaľ, jedna zásadnejšia negatívna skúsenosť (o tej neskôr).
U kapiel, ktoré si na pódiu mladých talentov vybojovali miesto na “áčku”, je minimálne za posledné roky cítiť istý trend. Tým je miera prípravy a nadšenia, ktoré do tohto jedného vystúpenia vkladajú. Všetko je starostlivo premyslené, od dramaturgie koncertu až po vizuálne prvky. V tom najlepšom slova zmysle sa zdá, akoby to mal byť ich posledný koncert. Takto to bolo aj tento rok. Mladý kvintet priniesol vlastné kompozície inšpirované detskými riekankami, ktoré žiarili farbami minimálne tak ako sukňa saxofonistky Lenky Molčányiovej. Živo si vybavujem keytarové sólo podporené hustou basovou linkou Michala Šelepa, prierazné mélodie dychovej sekcie (na trubke Michal Cálik) a úderný zvuk efektového (a efektného) malého bubna Juraja Dávida Rašiho. Vrcholom vystúpenia bola rozsiahla skladba na tému Dínom Dánom, kde sa Tiborovi dokonca podarilo na chvíľu rozospievať časť slovenského publika a Lenka zahrala strhujúce sólo. Čerešničkou na torte bola pôsobivá imitácia dažďa slúžiaca ako prológ i epilóg (nájdete aj na ich CD s názvom Common Playgrounds). Standing ovation ukázalo, že som nebol očarený sám.
Strednej časti piatkového programu sa zhostili európske formácie. Tá prvá pochádzala z Francúzska a jej lídrom bol gitarista Paul Jarret. Od Petra Lipu sme sa dozvedeli, že ide o kapelu, ktorej k úspechu tiež dopomohlo víťazstvo v súťaži v domovskej krajine. Paul Jarret vďaka tomu mohol rozbehnúť sériu koncertov vo svete a prizvať si na pomoc americkú bubenícku špičku Jima Blacka, ktorého hru dlho obľuboval. Vystúpenie sa nieslo v avantgardnom, často free jazzovom duchu. Rezolútne gitarové ostinato dopĺňali zvukové plochy a atmosféry naefektovaného rhodes piana, ktoré obstarávalo aj basové spektrum. Dynamický vývoj zas najviac ovplyvňoval Jim Black svojou hrou na bicie i rôzne druhy perkusií. Bol cítiť vplyv vážnej hudby neskoršieho 20. storočia. Hudba Paula Jarreta si v Inchebe iste našla svojich fanúšikov, hoci môj vkus mi tentokrát nedovolil pridať sa k nim.
Druhá európska formácia prišla zo severu a viedol ju spevák, klavirista a skladateľ Jonah Nilsson. Ten je známy predovšetkým vďaka svojej práci so skupinou Dirty Loops, ktorá pred niekoľkými rokmi šokovala umelecký svet svojimi rytmicky nekompromisnými aranžmánmi súčasných populárnych skladieb. Nebolo prekvapivé, že odkaz tohto tria bol výrazne prítomný aj v tomto vystúpení. Jonah opäť s prehľadom vyspieval tóny vysoko nad bežným mužským registrom a s ľahkosťou ich dotváral všemožnými vokálnymi ozdobami. Zároveň sa elegantne orientoval v zložitých rytmických figúrach a bleskurýchle prepínal medzi úlohou speváka a sólujúceho klaviristu. Najsilnejším momentom koncertu bolo pre mňa jeho sólové intermezzo, kedy bez sprievodu kapely improvizoval na koncertnom krídle a v nevídanej komornej podobe spieval skladby z debutového albumu Dirty Loops. Naopak, zamrzela ma relatívne veľká prítomnosť triggerovaného playbacku v podobe predohratých samplov a vokálov, najmä v závere, ktorý sa hrdo hlásil k odkazu boybandov 90. rokov. Prial som si, aby sa koncert niesol v komornejšom duchu, pokojne na úkor veľkého, našlapaného, popového zvuku, ktorý všetkému paradoxne trochu pristrihol krídla.
Pomaly sa dostávame k avízovanej negatívnej skúsenosti, ktorá sa žiaľ spája s headlinerom piatkového večera. Tým bola formácia Ghost-Note, ktorú vedie bubeník Robert “Sput” Searight. Na koncert som sa tešil, hudbu Ghost-Note počúvam veľmi rád a moja radosť z očakávania ešte narástla, keď som sa dozvedel, že súčasťou kapely bude aj neprehliadnuteľný Mono Neon, basgitarový YouTube fenomén. Už prvé momenty vystúpenia početnej americkej skupiny však priniesli problém so zvukom. Zrejme išlo o prílišné posilnenie (či nedostatočné orezanie) spodných, basových frekvencií. Za normálnych okolností by mi to nevadilo a iste by som to v reportáži nespomínal, no výsledný zvuk bol pre mňa kvôli tomuto javu nestráviteľný. Nešlo ani tak o to, že v kúdeli basového hluku zanikala konkrétnosť úderov niektorých bubnov a basgitarové linky boli prakticky neidentifikovateľné. (Na okraj, detailné zábery na techniku hry basgitaristu nasvedčovali, že prebasovanosť nebola jeho zámerom.) Problémom bolo skôr to, že zvukový fenomén bol tak výrazný, až niektorým ľuďom (vrátane mňa) prišlo fyzicky zle a boli nútení z koncertu odísť. Pochopiteľne mi to bolo ľúto, Ghost-Note hrali napriek všetkému fantasticky.
Nepoznám technické ani organizačné podhubie tohto problému a veľmi rád sa nechám poučiť. Zároveň si uvedomujem, že istá miera subjektivity tu je (množstvo ľudí sa na koncerte skvelo bavilo) a aj kvôli tomu možno nie je vždy v silách zvukových majstrov či organizátorov zasiahnuť. Poslednú vetu podčiarkujem, organizačnú stránku tohtoročných džezákov totiž vnímam ako výbornú, z pohľadu diváka prebiehalo všetko podľa plánu a načas, personál pracoval efektívne a komunikovalo sa s ním dobre, pribudlo zopár nových atrakcií a skrášlila sa výzdoba.
Headlinera som žiaľ skutočne nebol schopný dopočúvať (intermezzo s mladým Áronom Hodekom mi teda ušlo), no večer mi to nepokazilo. Naopak, odchádzal som so zvláštne príjemným pocitom, že na našom najväčšom jazzovom festivale ma najviac oslovili mladé domáce formácie, za čo vďačím Kairos Quintetu Tibora Felediho, ale aj pódiu mladých talentov. Tam sa predstavila experimentálna formácia s obrovským zvukom saxofónu d# pipl araund a vynikajúca speváčka Kristína Mihaľová s doprovodom gitary Jakuba Šedivého. Na záver by som ocenil, že sa BJD nebálo staviť na mladé tváre a tentoročný lineup ako celok preto hodnotím vysoko.
Foto: Ivan Kelement
