Sotva začalo radostné obdobie nového školského roka, uzavrela sa éra jednej z najväčších speváckych dív uplynulého polstoročia. Bola Cassandra Wilson (1955 – 2016) jazzovou speváčkou? Zrejme by sama protestovala, keďže jej hudba neostávala uzavretá v jazzových mantineloch a v jej prejave sme žasli nad špinou mississippskej delty, folklórom amerického Juhu, jazzovou tradíciou, americanou, soulom, folkom či country. Cassandra Wilson sa tieto svety nesnažila prepájať. Skôr ich nechávala navzájom presakovať.
Zo štyroch dekád jej umeleckej aktivity som Cassandru Wilson začal sledovať na prelome milénia, keď vystrúhala fantastickú poctu Milesovi Davisovi. Album „Traveling Miles“ ma koncom roka 1999 úplne prepleskol, pretože speváčka nám prekvapivo nenaservírovala „obyčajný“ tribute album, ale z Davisovho „recyklovaného“ odkazu vytvorila nový materiál pre svoje špecifické príbehy. Jej hlboký, tmavý, takmer zamatovo dymový alt odrazu prebublával špecifickým „lektvarom“ z kultovej nahrávky „Bitches Brew“ (Run The VooDoo Down) či vokálne ozvláštnil legendárne inštrumentálne témy ESP, Blue in Green alebo Tutu. „Traveling Miles“ bol úplným zjavením a dodnes ho považujem za jeden z kľúčových albumov prelomu milénia.
Prelomovým bol v živote Cassandry Wilson rok 1982, keď sa presťahovala z rodného mesta Jackson v Mississippi do New Yorku a začala nasávať atmosféru okolo novátorského saxofonistu Stevea Colemana a kolektívu M-Base, jedného z najzaujímavejších avantgardných prúdov 80. rokov. Jej nahrávky z tohto obdobia sú omnoho elektrickejšie, rytmicky komplikovanejšie a vzdialenejšie súčasným predstavám o Cassandre Wilson. K mojím obľúbeným albumom patrí „Jumpworld“ z roku 1990 s excelujúcim gitaristom Davidom Gilmorem a trúfalou dychovou plejádou na čele so Stevom Colemanom, Garym Thomasom, Robinom Eubanksom a Gregom Osbym. Nesmierne odvážna, farebná a rytmicky nápaditá nahrávka, ktorú sa oplatí objaviť aj po takmer 40 rokoch.
Po skúsenostiach s avantgardou M-Base sa Cassandra rozhodla pre krok zdanlivo opačným smerom: vrátila sa k akustickejším koreňom a k hudbe spojenej s domovinou – americkým Juhom. Nebol to návrat do minulosti, ale spôsob, ako si z minulosti vytvoriť vlastnú budúcnosť. V roku 1992 prišla kľúčová zmluva s Blue Note Records a prelomový album „Blue Light ’Til Dawn“ (1993). Akustické aranžmány s gitarou a perkusiami ako aj špecifické uchopenie bluesových štandardov (Robert Johnson) boli novým estetickým modelom a z Cassandry Wilson urobili prvoligovú spevácku hviezdu. Na nasledujúcom „New Moon Daughter“ z roku 1995 predstavila popri tradičných bluesmanoch (Son House) viacero vlastných skladieb, čo ju katapultovalo na vrchol jazzového rebríčka Billboardu i ocenení Grammy.
V rovnakom období sa Wilson začala čoraz väčšmi pohybovať medzi pestrejšími umeleckými svetmi: napríklad sa v roku 1997 podieľala na rozsiahlom projekte Wyntona Marsalisa Blood on the Fields, ktorý získal Pulitzerovu cenu. Takmer fyzickým zosobnením mississippskej delty bol album „Belly of the Sun“ (Blue Note 2002), nahrávaný v priestoroch starého železničného depa v kultovom Clarksdale. Nebol to návrat ku koreňom, ale skôr dôkaz, že bluesové korene nie sú len dávnou minulosťou. Aj nasledujúce albumy mali špecifické zafarbenia: „Thunderbird“ (2006) s opatrným náznakom samplingu a hiphopových postupov, „Loverly“ (2008) s jazzovými štandardami (a ďalšou Grammy) alebo „Coming Forth by Day“ (2015) ako špecifická pocta storočnici Billie Holiday. Žiaľ, tento album ostal jej posledným veľkým sólovým štúdiovým projektom. Mali sme šťastie, že v decembri 2014 sme si jej majstrovstvo mohli vďaka koncertnej sérii City Sounds opäť vychutnať aj v Bratislave.
Zbohom, Cassandra!
Autor: Peter Motyčka
Foto: Professor Bop / Wikipedia
