V roku 1982 sa stretli dvaja na prvý pohľad odlišní hudobníci. Legendárny alt saxofonista Lee Konitz a klavirista Michel Petrucciani. Ich hudobná konverzácia sa niesla v komornom obsadení dua klavíra a saxofónu. Album „Toot Sweet“ prináša svieže a súzvučné spojenie týchto dvoch umelcov.
Lee Konitz je dodnes žijúci a stále aktívny skladateľ a alt saxofonista, ktorý stál na samom zrode nového zvuku v jazzovom žánri. To, že Charlie Parker sa nemohol zúčastniť na nahrávaní, sa pre Konitzovu kariéru stalo prelomovým. Koncom 50. rokov bol preto Konitz Davisovým sidemanom na platni „The Birth of the Cool“. Konitzov „coolový“ prístup k jazzu ovplyvnil celú ďalšiu generáciu hudobníkov.
Práve v tomto období sa v USA začal formovať takzvaný West Coast, alebo Third Stream. Štýl, ktorý síce svojim vznikom nebol výnimočný tak ako bebop, ktorý rozvinul swingový štýl hrania do niečoho nového. Išlo totiž iba o reakciu na populárny bebopový „hot“ spôsob hrania plný akcentov, synkopických rytmov a zaujímavých harmonických postupov. West Coast je v podstate presným opakom bebopu – dlhé melodické linky, „call and response“ motívy, kontrapunkt a práca s rytmom sú jeho základné princípy. Lee Konitz spolu Lenniem Tristanom, Stanom Getzom, Warnem Marshom, Chatom Bakerom, Gerrym Mulliganom, Paulom Desmondom, Artom Pepperom či Daveom Brubeckom naplno rozvíjali tento koncept hrania.
Michel Petrucciani bol jedinečný francúzsky klavirista s genetickou poruchou, chorobou "krehkých kostí", ktorý sa nedožil ani 40 rokov. Jeho hra bola výnimočná rytmickou presnosťou, frázovaním, virtuozitou, ale hlavne nekonečnou muzikalitou, ktorú môžeme badať v jeho autorskej tvorbe. Jeho štýl je ovplyvnený hráčmi ako Oscar Peterson, Charlie Parker, Art Tatum, Bill Evans, Herbie Hancock, McCoy Tyner a Bud Powell. „Malý veľký muž" sa preto veľmi rýchlo dostal na úroveň svetovej jazzovej špičky, čo dokazuje aj jeho spolupráca s Lee Konitzom.
Ich spoločné dielo „Toot Sweet“ je pre mňa zaujímavé hlavne preto, že obaja títo umelci vychádzajú z odlišných smerov jazzu. Na tomto albume si však hudobne veľmi dobre rozumejú, maximálne sa podporujú a dopĺňajú jeden druhého. CD je zložené prevažne z repertoáru jazzových štandardov ako „I Hear A Rhapsody“ „Round Midnight“ a „Lover Man“. Nechýbajú tu však ani autorské kompozície oboch protagonistov. Konitz je známy tým, že napriek tomu, že hrá na sólový nástroj, necháva veľa voľného priestoru aj pre sidemanov, čo robí aj na tejto doske. Petrucciani sa tejto neľahkej úlohy zhostil výborne. Napriek tomu, že nehrá ako Lennie Tristano, Dan Tepfer či Brad Mehldau, ktorí dokonalo zapadajú do Konitzovho systému hrania, vôbec to nevadí, práve naopak. Petrucciani vypĺňa Konitzovu „altku“ bopovejšími linkami a "straigtaheadovým" compingom, čo spôsobuje, že si na svoje príde nielen milovník west coastu, ale aj bebopu. Hranie v komornom obsadení, a špeciálne v duu, je zložité hlavne tým, ako si hráči porozumejú a nakoľko sa dokážu podporiť, ale zároveň aj motivovať, vyjsť zo svojej komfortnej zóny a tým sa vyburcovať k lepším výkonom. Duo Petrucciani a Konitz toto zvládli výborne. Títo hudobníci dali preč svoje egá a naplno slúžia hudbe, ktorú jednak úžasne cítia, ale taktiež ju dobre poznajú.
Doska „Toot Sweet“ je ukážkou toho, že na prvý pohľad úplne odlišní hráči môžu vytvoriť zaujímavú fúziu svojich pohľadov na hudbu. Konitz s Petruccianim vytvorili „veľmi pekný pár“, ktorý nesúzvučí dokonalo, ale dopĺňa sa a motivuje jeden k druhého k vybočeniu zo svojich zabehnutých „hudobných koľají“. Práve toto je situácia, ktorá vytvára pozitívne napätie a zaujme poslucháčovo ucho.
Dávid Oláh
