Recenzia CD: Dreyfus Night in Paris
V júli roku 1994 sa udiala úžasná vec. Francúzsky producent Francis Dreyfus zameriavajúci sa na modernú elektronickú hudbu a jazz sa rozhodol pozvať na koncert, ktorý v Paríži organizoval legendárneho klaviristu Michela Petruccianiho, často nazývaného „malý veľký“ muž. Petrucciani spolu s ďalšími hudobníkmi toto pozvanie veľmi rád prijal, keďže hudobníci poznali a vážili si Dreyfusa a jeho nahrávacie štúdio.
Deň pred samotným koncertom, sa Dreyfus zúčastnil koncertu Marcusa Millera s Kennym Garrettom. Dreyfus pozval na koncert aj týchto dvoch pánov, ktorí pozvanie veľmi radi prijali. Takto vznikol line up umelcov svetovej úrovne, ktorí sa v takomto zložení nikdy viac nestretli: Marcus Miller – basgitara a basklarinet, Lenny White – bicie nástroje, Bireli Lagrene – gitara, Michel Petrucciani – klavír a Kenny Garrett – alt a soprán saxofón.
Album je live nahrávka parížskeho koncertu. Je jasné, že ide o jam sessionový charakter hrania, keďže sa títo páni spolu stretli na pódiu po prvý raz. Napriek tomu ide o cd, ktoré je jednoznačne jednou z najzaujímavejších počinov súčasnosti. Hrali sa tri skladby. Tutu a The King is Gone od Marcusa Millera, a záverečná Petruccianiho kompozícia Looking Up. Prvé dve z nich sú poctou Milesovi Davisovi, ktorý zomrel v roku 1991, tri roky pred týmto koncertom.
Hudba má úžasnú atmosféru. Pri jej počúvaní cítim obrovskú radosť nielen hudobníkov, ale aj publika, ktoré so zatajeným dychom počúva a po krásnych sólach sa nebojí tlieskať. Muzikanti si spolu hudobne aj ľudsky sadli, čo je počuť v ich hraní. Dramaturgicky ide o moderný jazz-funkový koncept aj so swingujúcimi časťami. Tutu má zaujímavý pochmúrny charakter. Hráči sa tu výborne vyhrávajú s napätím a uvoľnením. Garrettov "soprán" v sóle pripomína Johna Coltrana, Miller bohato využíva slapový prístup ale aj vynikajúci walking bass. V druhej skladbe The King is Gone vypálil krásne sólo Lagrene. Jeho virtuózny prístup pripomína Georga Bensona či Pata Martina. Ide o „long meter“ molové blues. V záverečnom sóle vynikol hlavne Lenny Wihte svojimi polyrytmickými nápadmi a muzikalitou. Marcus Miller nesklamal svojim citlivým basklarinetovým hraním, s ktorým výborne doplnil Garretov saxofón o ďalší hlas a farbu.
Záverečná Looking Up je jednou z najkrajších kompozícii, aké som kedy počul. Petrucciani je známy svojimi krásnymi melodickými témami. Groovujúci latinový rytmus má bezchybný feel a drive, napriek tomu však nestráca svoj vkus a eleganciu. Garrett predviedol vynikajúce sólo plné odkazov na Sonny Rollinsa, ale aj tradičný bebop a moderné patterny. Petrucciani ho promptne sprevádza a nasleduje každý jeho tón. Následné klavírne sólo je bezchybne vyskladané, plné rôznych emócií, ktoré do seba pekne zapadajú a tvoria jednoducho krásnu muziku. Pri takomto hviezdnom obsadení ide jednoducho o ukážku čistej radosti z hudby. Jediným slabším momentom je pre mňa trochu "zahmlený" - miestami málo výrazný Bireli Lagrene.
Dosku odporúčam každému fanúšikovi dobrej hudby. Myslím si, že ju ocení ortodoxný jazzman, ale aj poslucháč inklinujúci skôr k modernému funku a groovu.
Dávid Oláh
