“Jazz je preto taký nadherný, lebo je v ňom možné slobodne tvarovať výpoveď a cez ňu odovzdať celú škálu ľudských pocitov. Zvuk je vizitkou každého hudobníka. Každý časom získava taký zvuk, aké sú jeho zámery a je počuť, že to je jeho. A potom artikulácia, dynamika, to všetko má význam...“ , spomenul v jednom z rozhovorov pre poľské Jazzforum legenda krakovského jazzu - Janusz Muniak.
Priznám sa, že keď mi začiatkom januára z Krakova písali, že je v nemocnici, verila som, že bude mať dostatok síl na to, aby to zvládol. 31.januára 2016 ukončil svoju cestu. Zaskočil mnohých.
Opradený mnohými legendami a príbehmi, skutočný a večný jazzman, hrdinská postava hudobníka, ktorý mal svoj vlastný svet a nikdy z neho nerezignoval, aj za cenu, že sa menej o ňom hovorilo. Krehký, ale i nekompromisný génius, ktorý vedel a počul, ako má hrať každý nástroj v kapele, krakovský guru, ktorý vychoval ďalšie generácie skvelých hudobníkov vo svojej súkromnej Jazzovej univerzite na Floriánskej ulici. Keď sa niekto opýta na poľských saxofonistov, vždy sa jedným dychom odpovie: Namyslowski, Szukalski, Muniak, Miskiewicz.
Len nedávno sa mnohí jeho priaznivci tešili, že po 13 rokoch vydal nový album, Contemplation. Nerád nahrával, radšej hral a rozjímal naživo, najradšej mainstream a balady, v ktorých nemal konkurenciu. Okrem tenor saxofónu, ktorý bol jeho predĺženou dušou, hrával tiež na soprán saxofón, ktorý nazýval sloním teplomerom, ale tiež fantasticky prehováral cez priečnu flautu, obľuboval rytmické nástroje. Rytmus bol preňho svätý. A to, že si zahral s takými ako Hank Jones, Joe Lovano, Eddie Henderson, Bennie Maupin, Don Cherry, Freddie Hubbard, Pat Metheny, bral ako milé prekvapenia, ktoré mu priniesol život. Delil sa o svoju hudbu s takými poľskými velikánmi ako Krzysztof Komeda, Tomasz Stanko, Zbigniew Seifert, Jan Ptaszyn Wroblewski, Zbigniew Namyslowski, Andrzej Trzaskowski, Bronislaw Suchanek, Jarek Smietana a mnohými inými.
V roku 2015 bol ocenený významnou cenou Zloty Fryderyk za celoživotné dielo. Posmrtne mu bol udelený Rytierský kríž od prezidenta Poľskej republiky za mimoriadný prínos v jazzovej hudbe.
Mali sme šťastie, že sme ho zažili, učili sa a hrali u neho v klube. „Stalo sa z toho perpetuum mobile, o čom som sníval odmala. Samo sa to točí, až do akého stupňa, občas neviem, s kým budem hrať. Okolo toho miesta sa vytvorila veľká skupina ľudí, ktorí sa organizujú sami. Niekedy sa stáva, že kolegovia prichádzajú v takom počte, že sa nepomestia na scénu“ , povedal v jednom z posledných nemnohých rozhovorov.
Česť jeho jazzovej pamiatke.
Jana Bezek
Foto: Michal Lepecki
