Najväčší multižánrový festival v Českej republike s celosvetovým zastúpením, to je Colours of Ostrava. Počas potuliek festivalovými scénami narazíte na súčasne hviezdy populárnej hudby, domorodých Baulov z Bengálska hrajúcich autentickú hudbu ich sveta, ako aj experimentálny jazz v podaní svetovej špičky. Áno, prechody medzi pódiami často znepríjemňujú pochybné mash-upy ešte pochybnejších diskotekárov a ich stánkov s občerstvením, ktorí sú schopní zahrať kultovú skladbu „Smells like teen spirit“ na štýl disca bez mihnutia okom. To vaše oko tak musí ostať riadne prižmúrené, aby ste sa cez tieto hudobné faux-pas preniesli a neutŕžili trvalé následky na vašom hudobnom psyché. Prežili sme to, a festival bol skutočne rozmanitou ochutnávkou svetovej hudby. Naša pozornosť však bola upriamená najmä na tú „jazzovejšiu“ ponuku, ktorú tento festival ani toho roku neopomínal.
Žánrové zaradenie minuloročného nominanta na Mercury Prize a Brit Awards, Michaela Kiwanuka, do kategórie jazz síce nebolo úplne trefné, a ak sme hľadali nejaké súvislosti s týmto žánrom, mohli spočívať najmä v muzikálnosti celého ansámblu, prepracovaných kompozíciách na štýl anglických Pink Floyd (intro-stred-outro), cite pre „černošské“ groove, bezchybnom speve, občasnej improvizácii v rockovo ladených pentatonikách, či precíznej dynamike. Jazzovosť tohto zoskupenia teda v prenesenom význame tkvela v ich poctivej hudobnej remeselnosti, s ktorou sa na podujatiach tohto formátu predsa až tak často nestretávame. Michal Kiwanuka miestami pripomínal súčasného velikána soulu, Gregory Portera, avšak s gitarou v ruke a rockovejším cítením. Vystúpenie bolo veľmi svieže a skvele zapadlo do konceptu letného festivalu.
Foto: Zdenko Hanout / Colours of Ostrava
Štvrtkový večer patril nepochybne charizmatickej speváčke, Norah Jones, ktorá priniesla do areálu pohodu v podobe rokmi overených skladieb. Jej vystúpenie ostalo verné tradíciám americkej hudby, ktoré pramenia vo folku, country, či jazze. Mohli sme sledovať ako Norah dopĺňa svoj spev vkusnými vyhrávkami na klavíri, či improvizuje na elektrickej gitare, pričom sa nestráni rôznym atonálnym vybočeniam. Kapela samozrejme nezaostávala a dotvárala zvuk líderky profesionálnym a zároveň hravým spôsobom, s využitím patričných modulátorov ako tremelo, či reverb, pričom najviac autenticky pôsobil najmä zvuk steel guitar, ktorý jednoznačne patrí do inštrumentára country hudby, ku ktorej Norah inklinuje. V jej repertoári zazneli mnohými očakávané skladby ako Sunrise, či notoricky známa Don’t Know Why, ktoré vyvolali u obecenstva emocionálny ohlas. Koncert však trocha trpel rušným okolím, ktoré si žilo vlastným festivalovým životom, čím bola mierne narušená intimita vystúpenia, ktorá je Norah Jones vlastná.
Foto: Zdenko Hanout / Colours of Ostrava
Ohnivosť v štýle flamenca, precíznu klasiku, jazzové frázovanie, či arabskú melodiku, to všetko predviedli vo svojej hre fenomenálni svetoví hráči, Dorantes & Renaud Garcia-Fons. Auditórium vítkovického gongu sa tak mohlo tešiť z košatej harmónie a temperamentnej hry, ktoré dramaturgicky rozšírili festivalovú ponuku o nečakané hudobné štýly. Netradičnosť tohto vystúpenia spočívala najmä v atypickej klavírnej hre Dorantesa, ktorá pripomínala gitarové flamenco obohatené o perkusívne klavírne tóny, či rytmické hranie priamo na struny piana. Renaud, nazývaný tiež kontrabasový Paganini, kontroval unikátnou staccatovou technikou hrajúcou so slákom, nazývanou tiež „ricochet“, či perkusívnymi údermi na telo kontrabasu. Nezvyčajným bol tiež jeho kontrabas, ktorý mal na rozdiel od klasických štyroch strún jednu strunu navyše, ktorá mu umožňovala priblížiť sa ku gitarovému zvuku a viesť rozvité hudobné dialógy na štýl flamenca. Vystúpenie však ani zďaleka nebolo len súčtom exhibícií, ale precíteným a zároveň horlivým hudobným záverom druhého festivalového dňa. Aj napriek nemilosrdnému hraciemu času (koncert začínal presne o polnoci) sa sála gongu spolovice naplnila zvedavcami, ktorí si v tejto komornej hudbe našli zaľúbenie.
Foto: Colours of Ostrava
Tretí festivalový deň sme si nemohli ujsť vystúpenie amerického saxofonistu a jeho kapely, Donny McCaslin Group, ktoré sa uskutočnilo priamo pod vysokou pecou známou tiež ako „Bolt Tower“. A veruže aj bolo horúco. Kapela hrala nemilosrdne a neváhala využiť všetky dostupné elektronické prostriedky k rôznym zvukovým modifikáciám. Tu dominoval najmä Jason Lindner so svojim syntetizátorom (Prophet-6), ktorým často zhusťoval zvuk celej kapely prostredníctvom rôznych patternov či loopov, ako aj radou efektových krabičiek napojených na ďalšie klávesové nástroje. Blízkosť k elektronickej hudbe preukázali aj ostatní spoluhráči. Zaujímavé bolo sledovať efektami skreslené basové sólo. Ich nabudenie spôsobilo spätnú väzbu, prostredníctvom ktorej vznikol kontrolovaný hluk pripomínajúci industriálnu históriu areálu. Samotný líder počas svojich búrlivých prejavov často obohacoval surový zvuk saxofónu o rôzne „skreslovače“ (delay / hall), čím navodil väčšiu pompéznosť celkového zvuku ako aj sólových partov. Bicie mal na starosti jazzový inštrumentalista, Nate Wood, ktorý v prípade potreby zastáva aj funkciu basgitaristu. Tentokrát však Donnyho dvorný bubeník, Mark Guiliana, zrejme nemohol. Pod pecou zazneli rôzne skladby z Donnyho dielne, najviac však zarezonovalo inštrumentálne prevedenie skladby „Lazarus“ z posledného albumu Davida Bowieho. Zámerné hranie pod tónom, či chromatické postupy boli trefnou symbolikou nemohúcnosti, ktorá je nosnou témou tejto skladby. Vkusné a zároveň emocionálne bolo aj prevedenie skladby „No Eyes“ od elektronického producenta Baths.
Účinkujúcich bolo aj toho roku neúrekom, hľadiská plné, čo svedčí o skvele odvedenej práci riaditeľky Zlaty Holušovej a jej tímu. Colours of Ostrava je festival, ktorý napĺňa význam tohto slova v plnej miere a neobmedzuje sa len na určitý okruh žánrov, práve naopak, snaží sa priniesť zmes rôznych hudobných štýlov, v ktorých si každý nájde to svoje, a zároveň kráča s dobou. Ostáva nám už len tešiť sa, s čím príde farebný festival budúci rok.
Text: Ondrej Kopecký
Foto: Zdenko Hanout / Colours of Ostrava
