Už po dvanásty raz sa severomoravská banícka metropola stala dejiskom dnes už obrovského multižánrového festivalu Colours of Ostrava. Tvorivý tím Colours opäť raz ponúkol viacej ako 30 tisíckam návštevníkov bohatý hudobný i nehudobný program, solídnu organizáciu a hlavne unikátnu atmosféru.
Už tretí rok po sebe sa festival uskutočnil v úchvatnom prostredí bývalých baní a železiarní Dolní Vítkovice, v masívnom komplexe, ktorý na začiatku 20. storočia vybudovali preslávení Rotschildovci a ktorý až do ukončenia svojej prevádzky v roku 1998 zamestnával tisíce obyvateľov mesta. Nie náhodou od roku 2012 využívajú organizátori práve tieto priestory, vnímať hudbu i celé festivalové dianie medzi obrovskou sústavou starých pecí, dolov, potrubí a baníckej mašinérie je zrejme európsky unikát. Mesto Ostrava žilo už počas celého festivalového týždňa, od pondelka v jeho uliciach prebiehalo viacero sprievodných akcií spätých s Colours. Už pred samotným začiatkom festivalu negatívne poznačila atmosféru hrozná udalosť, keď v stredu po jednom z koncertov sa český spevák Michal Hrůza dostal do pouličnej bitky v jednej z neslávne známych ostravských ulíc. Po ťažkých poraneniach bol hospitalizovaný v kóme a ohľadom jeho zdravotného stavu ostávajú doktori naďalej zdržanliví. Tak ako mnohí účinkujúci, aj my prajeme Michalovi Hrůzovi skoré uzdravenie.
Poďme ale k tým príjemnejším veciam. Návštevníkom tento rok prialo počasie, už od štvrtka vládlo nad festivalom slnečné horúce počasie, festival sa teda hneď v prvý deň bez menších problémov naplnil. Tisícky návštevníkov rôznych vekových skupín, národností a rás sa organicky rozložili medzi deväť hudobných pódií, diskotéky, divadlá, športoviská, rôzne rekreačné atrakcie a nekonečné stánky s občerstvením.
Písať chronologicky reportáž z celého festivalového programu by bolo práce pre päť reportérov, pokúsim sa teda vyselektovať dojmy a dôležité momenty z jednotlivých dní. Už štvrtkový program ponúkal viacero zaujímavostí, ja osobne som sa tešil najmä na bradatého bluesového solitéra menom Seasick Steve. Ten odohral výborný koncert plný charizmy, humoru a hlavne chytľavého surového blues na vlastnoručne vyrobených gitarách rôznych typov. Zaujali i večerný koncert psychadelických MGMT či Fanfaraȉ - energiou natrieskaného ansámblu kombinujúcim severoafrickú ľudovú hudbu s jazzom i dychovkou.
V piatkovom programe svietilo predovšetkým meno francúzskej speváčky ZAZ, ktorá sa na Colours vrátila po svojej famóznej premiére pred dvoma rokmi. ZAZ mnohí označujú za Edith Piaf 21. storočia. Hoci speváčka sa žánrovo pohybuje v odlišných vodách, svojou energiou, bezprostrednosťou a nádhernou chrapľavou francúzštinou okamžite pripomína slávnu Edith. ZAZ so skvelou kapelou predviedla skákavú kombináciu šansónu, popu, jazzu i latina, ostravské publikum ju zbožňuje takže o výborný koncert bolo postarané. Niekoľko známych tvári sme videli už skôr na koncerte moravskej folkovej legendy Vlastu Redla, ktorý si do novej kapely pritiahol i popredných slovenských jazzmenov ako Martin Gašpar (basa), Marcel Buntaj (bicie) či Michal Žáček (saxofón). Veľkému úspechu sa na festivale tešili domáce kapely - tradične výborní boli Monkey Business či Jana Kirschner. Spríjemnením programu bol tzv. busking stage otvorený pouličným hudobníkom, tzv. buskerom.
Sobota. Tretí festivalový deň toho ponúkal habadej. Už o pol piatej poobede si to na hlavnom pódiu rozbalil český klenot Dan Bárta s kolegami z Illustratosphere, aby tisíckam prítomných predstavil jednak nový album Maratonika, jednak už zľudovené staršie kusy. Veľkému úspechu sa v podobnom čase, no na inom pódiu tešil dnes veľmi populárny elektromág a pesničkár Chet Faker so svojou takmer one man show s loopermi, konzolami a spevom. Dramaturgovia festivalu zjavne tento ročník zaostrili na africký kontinent.
Sobotné poobedie vyplnili dve výrazné ženy africkej hudby – na druhom najväčšom pódiu sa publiku predstavila IYEOKA, speváčka, básnička a majsterka tzv. slam poetry pôvodom z Nigérie, krátko po nej ovládla hlavný stage ´New Mama Africa´, skvelá speváčka, filantropka a bojovníčka za ľudské práva Angélique Kidjó. Jej nesmierne pozitívna kombinácia afropopu, funky, jazzu či reggae roztancovala publikum, veľmi príjemné vystúpenie. Sobotný večer však na záver patril inému headlinerovi.
O pol desiatej sa naplnená plocha pred hlavným stageom dočkala azda najočakávanejšieho interpreta festivalu – Robert Plant, hlas Led Zeppelin dorazil so svojou súčasnou kapelou The Sensational Space Shifters. Dovolím si povedať, že Plant prekonal všetky očakávania. Žiadna prehliadka v rockovom múzeu, spevák s brilantnou kapelou postavili set na strhujúcom afro-bluesovom predstavení, v ktorom sa kĺbili jednak nové skladby kapely no samozrejme i nejaké tie cepelíny v netradičných etno úpravách. Plant sa napriek veku predstavil vo vynikajúcej speváckej kondícii, osobne som bol veľmi príjemne prekvapený i entuziazmom jeho i celej kapely. No a keď začal znieť úvodný riff z ´Whole Lotta Love´, nad hlavou mi prvý raz preletel kelímok s pivom a areálom sa razom niesol onen pravý rokenrol. Skutočne výborné. Krátko po Plantovi si to na druhom konci areálu pripravoval jeden z najväčších objavov posledných Bratislavských jazzových dní – francúzsky jazz/hard-rockový saxofonista Guillame Perret a jeho kapela The Electric Epic. Pekný záver veľmi vydarenej soboty.
Ako to už na festivaloch býva, jedného dňa končia. Nedeľný záver by mal byť veľkolepou šou, ktorá podčiarkne kvalitu celého festivalu. Organizátori nenechali nič na náhodu a touto ťažkou úlohou poverili síce mladého, no veľmi sebavedome vystupujúceho speváka z Veľkej Británie Johna Newmana. Živý prejav 24-ročného mladíka spája výnimočný soulový hlas v modernom, trocha komerčnom prevedení s prvkami energického rock´n´rollu. Výsledok dokáže zaujať naozaj pestré publikum. Mladých nadšencov rádiových hitov, strednú generáciu odchovanú na hlase Roberta Planta, i dôchodcov, ktorí si mohli zadarmo pozrieť posledný deň festivalu. Skutočne výbušné predstavenie Johna Newmana s vynikajúcou kapelou i hlasovo veľmi dobre zladenými vokalistkami roztancovalo nie len speváka, ale i celý areál Dolních Vítkovíc - pre tento ročník naposledy.
O festivale Colours of Ostrava som roky počúval z rôznych zdrojov rôzne pochvaly a pozitívne hodnotenia. Colours je farebný festival v pravom slova zmysle, nájdete na ňom skoro všetko – všetky druhy umenia, zábavu, jedlo no najmä tú špeciálnu atmosféru spojenú s unikátnym miestom. Ja som rád, že som to po tých rokoch konečne zažil a videl na vlastné oči.
Miro Bachura
Foto: Zdenko Hanout