V sobotu 7. decembra pokračovala nádielka hudby v bratislavskom divadle Aréna. Tentokrát nás čakali mnohé zaujímavé zoskupenia. Okrem nového projektu Šalefuky Mila Suchomela sa fanúšikovia kvalitného jazzu mohli tešili na AsGuests Trio feat. Klaudius Kováč Trio a Ján Berky Mrenica jr. Gypsy Jazz SK. Headlinerom večera bola medzinárodná kapela mladého jazzového klaviristu z Čiech, Daniela Bulatkina.
Po noblesnom piatkovom večeri sa prvýkrát v histórii pokračovalo aj na druhý deň. Sobota na Gypsy Jazz Festivale sľubovala nesmierne zaujímavé projekty s mnohými hosťami. Ako prvý v poradí vystúpil Milo Suchomel s jeho novým projektom Šalefuky. Na koncerte predviedol niekoľko skladieb spolu s Ondrejom Jurášim na trúbke, folklórnymi speváčkami a s kapelou. Ide o projekt, ktorý spája slovenský a cigánsky folklór s improvizačnými prvkami. Nemôžem povedať, že je to koncept, ktorý by ma špeciálne zaujal, ale určite ide o zaujímavý prístup k hľadaniu nových ciest v hudbe. Projekt má ambíciu byť komerčne populárny. V princípe išlo o energický a temperamentný štart sobotňajšej časti festivalu.
Po prestávke sa pokračovalo projektom, ktorý bol protipólom predchádzajúceho vystúpenia. Na pódiu sa stretli hudobníci prepájajúci súčasnú contemporary music s jazzom a s cigánskou ľudovou hudbou. AsGuests Trio je kapela slovenských jazzových hudobníkov, ktorí študovali a dlhé roky pôsobia v Holandsku. Meno Klaudius Kováč netreba nijako zvlášť predstavovať. Klavírny mág je právom považovaný za európskeho jazzového hudobníka. Na bicích mu sekundoval rovnako vynikajúci Peter Solárik, a na kontrabase to bol Tomáš Baroš z Prahy.
Kováčove trio sa spojilo s vibrafónom a klávesami, čo vytvorilo zvukovo prívetivý ansámbel. Kapela interpretovala autorské kompozície jednotlivých členov, ale aj prevzaté rómske skladby zaranžované do súčasnej jazzovej podoby. Od prvého tónu bolo jasné, že sme boli svedkami modernej improvizovanej hudby plnej zaujímavých rytmických, melodických a harmonických postupov, ktoré však nezneli prvoplánovo, ale mali svoju vnútornú logiku a premyslený aranžmán. Kapela hrala vynikajúco. Vo všeobecnosti sa mi veľmi páči spojenie vibrafónu a klavíra. Kontrabas, bicie nástroje a zvuk rhodes piana vytvorili krásne spektrum farieb, ktoré sa navzájom výborne dopĺňali. Sólistické výkony boli taktiež vynikajúce. Kováč odkazoval vo svojich improvizáciách na legendy ako Herbie Hancock, Chick Corea a Clare Fischer. Zahanbiť sa nenechali ani jeho spoluhráči. Výborná bola komunikácia Kováča s vibrafónom a keybordom. Išlo o koncert plný napätia, uvoľnenia, logickej gradácie a úcty k hudbe. Títo páni sú majstrami na svojich nástrojoch, nielen remeselne, ale aj hudobne. Išlo o nesmierne vkusný prístup k daným aranžmánom, ktorý môže byť pokojne vývozným artiklom kdekoľvek v zahraničí.
Po moderných aranžmánoch vychádzajúcich zo súčasnej klasiky, jazzu a folklóru, sa na pódiu predstavil projekt legendárneho huslistu Jána Berkyho Mrenicu Gypsy Jazz SK. V kapele mu sekundovali Michal Bugala na gitare, Ján Rigó – kontrabas, Marco Pillo – doprovodná gitara. Toto kvarteto vynikajúcich hudobníkov vytvorilo projekt, ktorý je na pomedzí viacerých hudobných žánrov, čo potvrdili aj na tomto koncerte. Okrem Mrenicových kompozíciách, ktoré hudobne čerpajú z írskych tradičných tancov, hip-hopu a ľudoviek, odzneli aj známe tradičné španielske flamencové skladby. Hosťom bol legendárny multiinštrumentalista a improvizátor Jiří Stivín a speváčka a klaviristka arménskeho pôvodu, Karin Sarkisjan. Kapela hrala opäť vynikajúco. Temperament, silný zmysel pre rytmus, vycibrené remeslo, drive a úprimnosť umeleckého prejavu. Toto všetko bolo cítiť v každom tóne, ktorý zaznel. Najviac ma zaujala interpretácia Davisovho štandardu „Nardis“, ktorý bol zaranžovaný do hip-hopového groovu. Marco Pillo má krásnu farbu hlasu, výborne frázuj, ladí a interpretuje túto hudbu. Bugala rozširuje projekt o fantastické jazzové improvizácie ako sme uňho zvyknutí. Kapela plným právom zožala u publika veľký úspech.
Po nesmierne kvalitných úvodných koncertoch sme sa dopracovali k vrcholu celého dvojdňového festivalu. Očakávaný headliner sa blížil. Na pódiu prišla kapela mladého, iba 20-ročného klaviristu z Čiech, Daniela Bulatkina, ktorý si splnil svoj ďalší sen. Na spoluprácu si pozval medzinárodné hviezdy – amerického bubeníka Justina Faulknera a holandskú saxofonistku, ktorá už dvakrát vyhrala cenu GRAMMY – Tineke Postma. Kvarteto dopĺňal opäť skvelý Tomáš Baroš na kontrabase. Ihneď na úvod môžem povedať, že koncert bol opäť vynikajúci. Na úvod sa hrali autorské kompozície Tine Postmy, ktorej hudba je silno ovplyvnená west coastom. Už pri prvých tónoch jej „altky“ bol jasný vplyv Leeho Konitza, Arta Peppera a Pula Desmonda. Tón plný vzduchu, jemnosti, alikvót a vibráta sa perfektne hodil do skladieb plných lyriky, kontrapunktu, nepárnych rytmov a dlhých melodických liniek. V podobnom duchu pristupovala Postma aj k improvizácii. Nehrala veľa zbytočných tónov, ale práve naopak, vyhrávala sa s melódiou, dlhými frázami plných rovných tónov a osminovými reťazcami. Toto všetko podporila dobrým výberom tónov. Neskôr zaznela modálna téma v 5/4 metre, ktorá jednoznačne odkazovala na Desmondove „Take Five“. Okrem Postmy exceloval aj Tomáš Baroš a Justin Faulkner, ktorý vychdáza z tradičného bopu. Bulatkinov klavír znie moderne. Jeho štýl pripomína Chicka Coreu, Herbieho Hancocka, ale aj Ľuboša Šrámeka. Koncepčné odlišnosti medzi týmito hráčmi nespôsobili žiadny problém v spoločnom súzvuku, ale práve naopak, hudobníci si výborne rozumeli a vzájomne sa podporovali. Štýlové odlišnosti boli „korením“, ktoré perfektne dochucovalo ich hudbu. V závere sa v Bulatkinovej téme „Under Pressure“ predviedla nielen Postma a Bulatkin, ale aj excelentný Faulkner, ktorý neprestával udivovať všetkých divákov svojou expresívnosťou, zmyslom pre swing a celkovým kreatívnym prístupom k improvizácii. Dočkali sme sa jedného prídavku, ktorým bola Hancockova groovujúca skladba „Butterfly“. Išlo o vynikajúci záver festivalu, ktorý nám ukázal rôzne prístupy a pohľady na jazz v súčasnej dobe.
Sobota na Gypsy Jazz Festivale priniesla vynikajúcu dramaturgiu, rôzne kapely, ktoré hľadajú nové cesty v ich hudobnom vyjadrovaní. Mali sme možnosť počuť nielen domácu špičku, ale aj tú svetovú. Gratulujem k výbornému vrcholu tohtoročného Gypsy Jazz Festivalu.
Dávid Oláh
