Náš najväčší a najnavštevovanejší jazzový festival sa skončil pár dní dozadu a čo to sa už o ňom popísalo. Hodnotilo sa, bilancovalo i kriticky nazeralo. Reportáže, ktoré sme mali doposiaľ možnosť čítať, sa väčšinou venovali analýze vystúpení jednotlivých interpretov. Boli to analýzy kompaktné, podrobné, heslovité, s nadhľadom, s odstupom i s dávkou emócie. Hovorilo sa o príjemných prekvapeniach, elementu "nejazzovosti" a padlo zopár výrokov o tom, že tento ročník bol o čosi slabší ako tie ostatné. Rád by som preto túto reportáž poňal tak, aby zbytočne neopakovala povedané a nekopírovala kompozíciu a obsah predošlých textov. Bude preto o čosi subjektívnejšia, no zároveň (možno trochu paradoxne) všeobecnejšia.
Ak sa nemýlim, sobota bola, čo do počtu koncertov, historicky bezprecedentná. Na hlavnom pódiu vystúpilo v ten večer až päť zoskupení, na menšom štandardne tri. Program bol veľmi nabitý, no vystúpenia (najmä na vedľajšom pódiu) boli o čosi kratšie a organizácia svižnejšia, aby sa podujatie nepretiahlo až do skorého rána. Vďaka tomu sme sa stali svedkami najkratšej jazzovej balady v histórií v podaní Jany Bezek a jej tria, ktorú si však paradoxne vďaka jej dĺžke dobre pamätám. Vystúpenia mladých talentov Paper Moon Trio a ODB boli neobvykle krátke tiež, no vďaka dobrej kvalite ich produkcie o to údernejšie. Nesmieme zabudnúť ani na Davida Goloshchekina, ktorý poslucháčom na B-stage priniesol ochutnávku ruského jazzu. Pochopiteľne neviem, aké je organizačné pozadie tohtoročnej akcie, no myslím si, že zaradenie piatich (resp. ôsmich) čísel v jeden večer nebolo dramaturgickým plánom, ale súhrou organizačných okolností a nutnosťou prispôsobiť sa im. Tiež sa domnievam, že túto skutočnosť organizátori festivalu zvládli a poskytli návštevníkom dostatok životného priestoru na akustický oddych od zvýšeného množstva hudby, ak to bolo potrebné.
Na hlavnom pódiu sa ako prvý predstavil trubkár Ondrej Juráši so svojím kvintetom hrajúci vlastné straight-ahead jazzové kompozície s prvkami latina. Nasledovalo poľsko-slovenské trio klaviristky Jany Bezek, ktoré publiku predstavilo vlastnú tvorbu vyznačujúcu sa dominujúcim klavírom s prvkami vážnej hudby a častými sólo piano kadenciami. Flautovo-kontrabasové duo Stivín-Vitouš voľne improvizovalo na témy prevažne starších jazzových štandardov ako Autumn Leaves či St. Thomas. Manchesterská formácia GoGo Penguin bola so svojím inovatívnym hudobným konceptom napriek svojmu umiestneniu v strede programu pre mnohých jazzovým headlinerom večera. Akciu uzatvorili Tiempo Libre, ktorým sa kubánskymi rytmami podarilo roztancovať publikum Expo Arény.
Viacerí z nás nadobudli dojem, že organizátori festivalu čoraz viac inklinujú k trendu obsadzovať na post posledného interpreta tanečnejšie či komerčnejšie znejúce čísla. Pokiaľ toto rozhodnutie umožní festivalu prekvitať a pritom si zachovať koncept podujatia ponúkajúceho kvalitnú jazzovú a z jazzu vychádzajúcu hudbu, nedbám. Napriek tomu, že Tiempo Libre bolo na plagátoch vyobrazené najväčším písmom, večer sa stále niesol prevažne v znamení hudby, ktorej meno nesie festival vo svojom názve.
Sobota sa odohrávala v znamení akéhosi stretu protipólov. Tradičné a konzervatívnejšie sa stretlo s moderným, voľnú improvizáciu striedala programová kompozícia a v priestoroch arény sa stretli dve ľudské i hudobné generácie. Kvintet Ondreja Jurášiho sa vo svojej hudbe opieral o tradičnejšie harmonické, rytmické i kompozičné postupy, zatiaľ čo na vedľajšom pódiu kraľoval mladý fusion formácie ODB miešajúci jazzový organ, rockové bubny a dravú funkovú basgitaru. Zatiaľ čo call-and-response duo Stívin-Vitouš postavili svoje vystúpenie na časom preverených štandardoch a takmer úplnej hráčskej slobode a dočkali sa za to aj kritických ohlasov, hudba GoGo Penguin za burácajúceho standing ovation prakticky úplne odstavila vplyv jazzového kánonu 20. storočia. A jazzu ako takému to vôbec neublížilo. Naopak.
Protipóly bolo cítiť aj na nemenej dôležitom mieste, mimo pódia. Niektorí návštevníci si podujatie uctili formálnejším oblečením, niektorí sa nechali unášať jeho umeleckou slobodou a obliekli sa voľne. Niektorí prišli najmä počúvať a sústredene vnímať, iní zasa s chuťou tancovať a prežiť hudbu fyzickejšie a sociálnejšie.
Je to hádam práve tento stret protipólov, ktorý má na svedomí kontroverziu tohtoročného podujatia. Jazzová hudba ako taká sa ale mení, neustále hľadá svoje miesto či prehodnocuje svoju identitu a "džezáky" s ňou. To, že je tento rok považovaný za "slabší", neuberá festivalu na hodnote. Je nemysliteľné, aby sa podujatie s vyše štyridsaťročnou tradíciou nedočkalo aj slabšieho ročníka. Zároveň však dúfam, že (pa)hudba, bezducho blúdiaca frekvenciami komerčných rádií a halami ešte bezduchejších nákupných centier, ktorej primárnym zámerom a hnacím motorom je jej kapitalizácia a komerčný úspech, navždy ostane ďaleko za bránami nášho najväčšieho i akéhokoľvek iného jazzového festivalu, tak ako doteraz. Ak bude tak, jedno Tiempo Libre za večer mi rozhodne vadiť nebude.
Hviezdičky za vystúpenia rozdávať nebudem. Namiesto toho by som iba rád oprášil staré tvrdenie, že jazz je hudba rozhovoru a keď sa ňou necháte osloviť (napríklad aj prostredníctvom bratislavských "džezákov"), zaručene budete mať koho a čo počúvať a komu čo povedať. Hodnotenie jednotlivých koncertov potom prenechám na vás a na vaše o zážitok bohatšie uši.
Foto: Peter Ťapaj
