Hľadá sa jazz (1. časť): Jazzový festival a jeho nejazzová príchuť

Hľadá sa jazz (1. časť): Jazzový festival a jeho nejazzová príchuť

Nočná jazda domov bola plná silných i protichodných emócií. Po celodennej šnúre šiestich koncertoch v rámci jediného dňa sa prirodzene dostavila únava zmyslov. Moji dvaja hudobní hrdinovia, Marcus Miller a Gregory Porter, ktorí v ten deň vystúpili, ma, prirodzene, nabili energiou radosti a nadšenia. Zároveň však vo mne po skončení festivalu Nova Jazz & Blues Night, ktorý sa konal v sobotu 8. mája, doznievalo rozčarovanie.

 
Potom, čo sa mi za pomoci ochotných organizátorov a polície približne o pol tretej popoludní podarilo nájsť vhodné parkovacie miesto neďaleko miesta konania, vstúpil som do areálu Esterházyho paláca v rakúskom meste Eisenstadt, kde sa festival konal. Privítal ma oku lahodiaci priestor plný zelene (ocenili ho aj účinkujúci vo svojich príhovoroch k publiku). Po asi pol kilometrovej prechádzke šľachtickým parkom som sa ocitol na veľkom otvorenom priestranstve, ktorému dominoval samotný palác. Pódium stálo bezprostredne pred ním. Bol to pôsobivý pohľad, vidieť túto kovovú štruktúru obsypanú modernou zvukovou a svetelnou technológiou a lemovanou dvoma veľkými LED obrazovkami po bokoch, okolo ktorej sa mocne týčilo priečelie tvorené majestátnymi korintskými stĺpmi. Scenériu dopĺňali všadeprítomné stánky s občerstvením so žiarovo-žltými strechami, predávajúce nápoje v žiarivo-žltých plastových pohárikoch. Slnečno teda nebolo len vďaka peknému počasiu. "Somebody bring me a yellow cup full of something," povedal Gregory Porter v úvode svojho koncertu. Napadlo mi, že na jazz je toho slnečna možno priveľa, no nenechal som sa rozladiť zbytočným rýpaním.
 
Line-up bol vskutku bohatý. Približne od pol tretej popoludní do polnoci rozozvučalo Eisenstadt šesť hudobných telies, menovite v poradí Con Brio, Stereo MCs, Marcus Miller, Gregory Porter, Rodriguez, a St. Germain. Zarazilo ma, že meno ani jedného z mojich jazzových hrdinov nesvietilo na čele zoznamu účinkujúcich. Pozíciu headlinera zastával spevák a gitarista Rodriguez (skupina St. Germain po ňom festival viac-menej uzatvárala), ktorého som až do jeho vystúpenia nepoznal. Povedal som si, že ostanem v móde tabula rasa a nechám sa prekvapiť.
 
Prekvapenie však prišlo už o čosi skôr. Hoci (kvalitne hrajúca) formácia Con Brio, postavená na energickom prejave svojho speváckeho lídra, sa jazzových prvkov dotkla len letmo, počas vystúpenia skupiny Stereo MCs som mal časté nutkanie skontrolovať, či som na správnom festivale. Zazneli beaty v podobe jednotaktových elektronických slučiek prehrávaných z MacBooku, do ktorých polospieval a polorapoval frontman skupiny za pomoci dvoch tancujúcich vokalistiek. Produkcia zožala úspech, no bolo mi ľúto, že sa dramaturgovia nerozhodli radšej do programu zaradiť ľubovoľnú nádejnú mladú jazzovú kapelu, pokojne aj z miestneho konzervatória, nachádzajúceho sa sto metrov od miesta diania. Položil som si otázku, či hudba ako Stereo MCs či Con Brio patrí na festival, ktorý sa svojím menom označuje za jazzový.
 
Rozhodol som sa ale zahodiť tieto myšlienky za hlavu. Na rade bol totiž Marcus Miller, môj basgitarový vzor! Čakanie na koncert si však vyžiadalo riadnu dávku trpezlivosti i nervov, čo zrejme neplatilo len pre nedočkavé publikum. Vznikli totiž problémy s pódiovými odposluchmi, ktoré spôsobili približne polhodinový sklz. Hudobníci s výnimkou svojho frontmana už netrpezlivo stáli na pódiu a čakali, kým sa situácia vyrieši. Zvukovú kulisu nám počas čakania robili reggae nahrávky. Po pár minútach počúvania som si uvedomil, že by som hádam prijal o čosi jazzovejšiu kulisu.
 
 
Marcus a jeho kolegovia hrali už tradične skvelo, hoci bolo zrejmé, že počas vystúpenia pociťovali zvukový diskomfort. Často sa gestikulovalo smerom k zvukovým majstrom a líder asi aj z tohto dôvodu odohral koncert len na jednej z troch pripravených basgitár.
 
Počas vystúpenia Gregoryho Portera, ktoré nasledovalo, som si hovoril, že sa oplatilo počkať si. Jeho spevácky i ľudský prejav a jedinečná kapela, ktorej každý člen vnášal do spočiatku zdanlivo tradične znejúcej jazzovej hudby čosi nevídané a unikátne, konečne priniesla to, čo tomuto jazzovému festivalu do tej chvíle chýbalo: Atmosféru radosti i melanchólie, no najmä úprimnosti a dobra. Ak však má byť zážitok z jazzu spojený nielen s hudobnou produkciou, ale aj s celkovou atmosférou vplývajúcou na všetky zmysly, obávam sa, že sebe lepšie zorganizované podujatie takéhoto typu nemá možnosť sprostredkovať takýto zážitok. Chýba mesto, chýba noc, chýba intimita. A preto ak ste sa, tak ako ja, vydali hľadať jazz na Nova Jazz & Blues Night 2016, nech vám slúži ako predjedlo, inšpirácia k tomu, aby ste svoju púť za jazzom neukončili na slnečnej lúke Eisenstadtu, ale navštívili svoj miestny jazzový klub najbližší voľný večer.
 
 
Ak by festival skončil týmto koncertom, pravdepodobne by som odchádzal domov s nadšením. Zhodnotil by som, že napriek dominujúcej slnečnej párty atmosfére, známej skôr z podujatí iného zamerania, sa mi po hudobnej stránke dostalo, čo som si od tohto dňa sľuboval. Z pohľadu návštevníka to bolo kvalitne zorganizované podujatie. Vďaka značkám a nápomocným organizátorom vo vestách sa v Eisenstadte ani v areáli stratiť nedalo, parkovanie bolo tiež relatívne bezbolestné. Prostredie šľachtického paláca bolo príjemné a hladilo zmysly. Občerstvenia, priestoru na slobodný pohyb, ale aj pocitu bezpečia bolo dostatok. Oceňujem aj výborné ozvučenie koncertu Gregoryho Portera. Prepáčil by som teda aj niektoré dramaturgické rozhodnutia organizátorov, ktorí dali prednosť komerčnosti a všeobecnej atraktivite pred programovitosťou a koncepčnosťou.
 
No Gregorym Porterom festival vrcholiť nemal...
 
Pokračovanie nabudúce...
 
Foto: Valentína Nídelová

Galéria

DSC_8867.jpg
DSC_8973.jpg

 

 

Ďalšie články

Recenzia CD: Album Slovákov, ktorý prerástol Slovensko
Hoci ich prvé plnohodnotné autorské CD uzrelo svetlo sveta len nedávno, slovenská skupina Finally...
Recenzia CD: Gregory Porter – Take Me To The Alley
Pred piatimi rokmi takmer neznámy spevák, dnes jedna z najväčších jazzovo-soulových speváckych...
Jazzman týždňa: Gregory Porter
Kariéra tohto talentovaného, nádejného hráča amerického futbalu sa začala rozbiehať veľmi sľubne...
Jazzman týždňa: Herbie Hancock
  Herbie Hancock je americký klavírista, klávesista, skladateľ a v súčasnosti...
Hanka G sa nielen rozospievala, ale aj rozhovorila
O tom, že Hanka G (umelecké meno Hanky Gregušovej) patrí k naším najprominentnejším jazzovým hlasom...
Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
V rámci letného čítania pokračujeme publikáciou vynikajúceho akordeonistu a hudobného publicistu...
Soundtrack k môjmu životu – Ray Brown, Monty Alexander, Russell Malone
Pred mesiacom uplynulo dvadsať rokov od odchodu jedného z najvýraznejších jazzových pionierov –...
Festival kvality a originality: Hudba Modre
Už sedemnásť rokov organizuje občianske združenie Hudba Modre lokálny festival veľkého významu,...