Jan Garbarek má sedemdesiatpäť!

Jan Garbarek má sedemdesiatpäť!
Peter Motyčka

Stáva sa, že napriek istej snahe sledovať a reflektovať aspoň tie významnejšie výročia, človeku predsa čosi unikne. A nebyť dnešnej náhodnej návštevy stránky jedného z mojich obľúbených vydavateľstiev – ECM Records, zrejme by som pozabudol, že jeden z najvýraznejších európskych hudobníkov oslávil pred niekoľkými dňami sedemdesiate piate narodeniny.

 

Možno umelecké smerovania a cesty Jana Garbareka nebudú po chuti pravovernejším jazzmanom, no nemožno mu uprieť viacero prvoligových atribútov. „Jan Garbarek je najoriginálnejším hlasom európskeho jazzu od čias Djanga Reinhardta“, prehlásil v polovici 60. rokov minulého storočia George Russell a proti konštatovaniu vplyvného amerického jazzového pedagóga a skladateľa sotva možno namietať. Russell bol spoľahlivým znalcom severskej scény, keďže mu Škandinávia, podobne ako ďalším, segregovanou Amerikou znechuteným jazzmanom (Dexterovi Gordonovi, Thadovi Jonesovi či Bobovi Brookmeyerovi), poskytla útočisko a tamojšia jazzová scéna nesie výraznú pečať ich pôsobenia dodnes. Originalitu Garbarekovho prejavu naznačuje jeho orientácia nielen na americkú (modálny jazz a free jazz), ale predovšetkým na európsku a „world“ scénu. „Jazzové štandardy nie sú mojimi štandardami“, vyznáva jazzový hlas severu a jedným dychom dodáva, že hudobník vyrastajúci v Nórsku nemôže bezducho kopírovať jazzmanov z newyorských klubov. Napriek tomu mu v teenagerskom veku poplietol hlavu vizionár John Coltrane a na svojich prvých albumoch („Till Vigdis“ – 1967 a „Esoteric Circle“ – 1969) sa mladý umelec ešte snažil nadviazať na avantgardistov Alberta Aylera a Archieho Sheppa. Zemité, miestami dravo agresívne nasadenie bolo akoby protikladom neskoršej tónovej uhladenosti umelca. Russell voviedol mladého Nóra do „lepšej muzikantskej spoločnosti“ pretože vycítil talent, ktorý by mohol oponovať americkému ponímaniu jazzu.

 

Ešte začiatkom 70. rokov sa Garbarek „upísal“ začínajúcemu vydavateľstvu, ktorému sa v krátkom čase podarilo zadefinovať svojbytnú estetiku originálnej zvukovosti a výrazovosti. Tá sa vo väčšine prípadov diametrálne odlišovala od jazzových nahrávok pochádzajúcich spoza oceánu. Garbarek sa stal popri Američanoch Keithovi Jarrettovi a Chickovi Coreovi jednou z tvárí mníchovského vydavateľstva ECM (Edition of Contemporary Music). Jeho meno bolo spoľahlivým artiklom, vďaka čomu dostal voľnú ruku pri výbere projektov. Garbarek tak mohol bez obáv prekračovať nadžánrové a nadčasové svety, do ktorých sa umelci s menej stabilnou vydavateľskou podporou neodvážili. Dokazujú to mnohé z jeho albumov a poslucháč má čo robiť, pokiaľ chce spoznať aspoň tie najdôležitejšie. Len jeho autorských projektov nájdeme v katalógu ECM na tri desiatky, nehovoriac o spoluprácach na albumoch Keitha Jarretta, Charlieho Hadena, Egberta Gismontiho, Eberharda Webera, Miroslava Vitousa, Ralpha Townera, Terjeho Rypdala, Garyho Peacocka…

 

Nemožno uviesť všetko a tak spomeniem aspoň trojicu mne blízkych projektov, kde zhodou okolností Garbarek nie je celkom lídrom. Mojím prvým kontaktom s jeho menom bol album „Making Music“ (ECM 1986) indického perkusionistu Zakira Hussaina, ku ktorému si okrem severského saxofonistu pozval aj Johna McLaughlina na akustickej gitare a Hariprasada Chaurasiu na indických flautách. Napriek zdanlivej nástrojovej prostote nesmierne bohatý a pestrofarebný amalgám. K pozoruhodným stretom dochádzalo aj na pôde kvarteta klaviristu Keitha Jarretta, ktorý v polovici 70. rokov udržiaval spojitosť s „Novým“ ako aj „Starým“ kontinentom. Popri domovskom americkom kvartete vtedy Jarrett prevádzkoval európsku kapelu s Garbarekom, kontrabasistom Pallem Danielsson a bubeníkom Jonom Christensenom a ich spoločný tokijský koncert z apríla 1979, ktorý vyšiel v roku 2021 na dvojalbume „Sleeper“ (ECM) ostáva jedným z vrcholných okamihov zomknutého telesa. Garbarek sa koncom 80. rokov postupne prepracovával k zdržanlivejšiemu lyrickému výrazu s prehľadným členením ľudovej melodiky, vďaka ktorému ostáva jeho hudba príťažlivá aj pre okruh nejazzových fanúšikov. Romantický charakter jeho výrazne širokého tónu s príležitostným, zato však výrazným vibrátom je zosobnením severského chladu.

 

Málokto vtedy tušil, aké hranice sa Garbarek chystá prekročiť a koketovanie jazzmana so stredovekou a renesančnou hudbou sa zdalo na prvý pohľad trúfalé až znesväcujúce. Výsledný album „Officium“ (ECM 1994) prekvapil: na ploche vokálnych skladieb z 13. až 16. storočia sa jazzový saxofón prepletal medzi hlasmi vokálneho kvarteta Hilliard Ensemble s takou odzbrojujúcou prirodzenosťou, že poslucháči z oboch brehov ani na okamih nezapochybovali o nezmyselnosti žánrových bariér. Pred slovenským uvedením projektu v rámci festivalu Konvergencie v Dóme sv. Martina v Bratislave v roku 2010 saxofonista v rozhovore pre denník SME spomínal: „Mal som veľký rešpekt a nevedel, čo môžem očakávať. Keď nám Manfred (Eicher, producent a majiteľ vydavateľstva ECM, pozn. red.) projekt navrhol, zaujalo nás to, no nesúhlasili sme hneď. Nepoznali sme sa, netušili ako môže znieť výsledok. Stretli sme sa preto nezáväzne v kláštore St. Gerold a vyskúšali si spoločné hranie. Hilliard začali spievať, minútu som počúval a zobral do rúk nástroj. Pokračovali sme ďalšiu minútu a bolo jasné, že by to šlo i ďalšiu hodinu a stojí to určite za pokus. O niekoľko mesiacov sme boli na rovnakom mieste a nahrávali.“ A nám ostatným neostáva iné, než počúvať a obdivovať. Všetko najlepšie, Jan!

 

Autor: Peter Motyčka

Foto: ECM Records

 

 

 

Ďalšie články

Vánok z nórskych fjordov vo viedenskom Konzerthause.
Jan Garbarek & Band– Konzerthaus Viedeň, 13.5.2015 Prv než sa hlavným kultúrnym exportným...
Blízke stretnutie s Johnom Abercrombiem: V júni tohto roka vyšiel jedinečný DVD dokument
V auguste 2017 zomrel geniálny jazzový gitarista, skladateľ a aranžér John Abercrombie. Produkčná...
Vijay Iyer s triom objavuje čaro breaku
Americký klavirista a skladateľ s exotickým menom Vijay Iyer je v posledných rokoch zasypávaný...
Joe Lovano vydáva nové CD. Titul Garden Of Expression spadá pod hlavičku ECM
Saxofonista, skladateľ a aranžér Joe Lovano vydáva nové CD pod hlavičkou ECM records. Album s...
Časopis s novým jazzovým outfitom
Už je tomu raz tak: panta rhei – všetko plynie, všetko sa mení a nebude tomu inak ani v printovom...
Košické „Jazzáky“ s vynikajúcim programom
Medzinárodný jazzový festival v Košiciach zažíva postkovidový reštart v plnej paráde. Od utorka 4....
Navždy odišiel legendárny saxofonista Pharoah Sanders
V nedeľu 25. septembra vyšla na twitteri oficiálna správa vydavateľstva Luaka Bop o odchode...
David Kollar a prepojenie nových svetov
   Festival CITY SOUNDS Bratislava, ktorý tento piatok a sobotu (23.–24. septembra)...