Jazz ako nástroj propagandy: Ako jazz zachraňoval tvár Ameriky vo svete

Jazz ako nástroj propagandy: Ako jazz zachraňoval tvár Ameriky vo svete
Politická schizofrénia na americký spôsob. Počas studenej vojny, svetového konfliktu, ktorý diktoval udalosti druhej polovice 20. storočia, sa Spojené štáty nachádzali v rozpore sami so sebou. Ich vnútorná situácia bola poznačená etnickou segregáciou a rasovým útlakom. Zároveň sa však v rámci globálnej propagandy prezentovali ako krajina slobody a demokracie. Ešte kurióznejší je fakt, že to robili aj prostredníctvom jazzu, hudby ľudí, ktorých spoločnosť v tej dobe ešte stále kruto utláčala.
 
Superveľmoci USA a ZSSR sa v studenej vojne snažili získať si sympatie a spojenectvo krajín celého sveta a zväčšiť tak sféru svojho vplyvu. Robili to aj prostredníctvom propagovania svojej ideológie i spoločnosti a očierňovania tej druhej. 
 
V polovici 50. rokov sa Američania dostali do problému. Hnutie za občianske práva v ich krajine sa vtedy stalo prominentnou medzinárodnou témou. Svetom otriasli správy o ohavnej vražde iba štrnásťročného Emmetta Tilla. Brutálne ho zavraždila rodina ženy, ktorá ho (krivo) obvinila z toho, že na ňu zapískal. Medzinárodnou odpoveďou Spojených štátov bol pamflet s názvom „The Negro in American Life,“ ktorý zobrazoval šťastnú afro-americkú rodinu žijúcu v prímestskej komunite. Groteskná nepravdivosť tohto „diela“ bola rýchlo odhalená. Keď sa navyše v roku 1958 konala svetová výstava v Bruseli, americkí senátori zakázali pripravovanú expozíciu Spojených štátov pojednávajúcu o počiatkoch otroctva a rasovom probléme. Hnutie za občianske práva medzitým naberalo na obrátkach, ako aj brutalita jeho segregácie-chtivej opozície.
 
Ak sa vrátime späť do témy ideologickej propagandy studenej vojny, vo svetle spomínaných udalostí sa dá usudzovať, že Sovieti si v týchto časoch mohli medliť ruky. Príbehy vrhajúce tieň na americkú spoločnosť sa vlastne písali sami a Spojené štáty potrebovali reagovať.
 
V roku 1956 Adam Clayton Powell Jr., afro-americký kongresman z Harlemu, navrhol vyslať najlepších amerických jazzmanov do zahraničia ako kultúrnych emisárov. Vládnemu kabinetu sa táto myšlienka zapáčila. Domnievali sa totiž, že prezentácia rasovo zmiešaných hudobných zoskupení odpúta pozornosť sveta od vnútropolitických problémov Ameriky týkajúcich sa rasizmu a občianskeho hnutia. Spojené štáty by navyše mali možnosť konkurovať ruskému umeniu postavenému na tisíročnej európskej tradícií s niečím skutočne odlišným a jedinečným. Powell oslovil svojho priateľa Dizzyho Gillespieho, zhodou okolností jedného z najvýznamnejších trubkárov 20. storočia. Hoci by ste pre hudobníka asi nenašli prestížnejšiu úlohu, Gillespie sa jej zhostil z ťažkým srdcom. Tak ako všetci afro-americkí jazzmani, aj on veľmi dobre vnímal americkú politickú schizofréniu. Na pozvanie od štátneho sekretariátu na úvodný brífing odpovedal so slovami: „Brífujete nás už 300 rokov.“
 
Fakt, že Ameriku mal v zahraničí reprezentovať bebop, znášali niektorí kongresmani len ťažko. Napriek tomu museli na nátlak diplomacie ustúpiť. Svetové turné Gillespieho a jeho kapely sa napokon stretlo s úspechom (významná bola jeho cesta na horúci blízky východ) a americkí veľvyslanci začali vidieť v jazze mocný diplomatický nástroj. Vrcholom ich snaženia bol napokon koncert orchestra Bennyho Goodmana v roku 1962, v samotnom srdci Sovietskeho zväzu, v Moskve. Zúčastnil sa ho dokonca aj sovietsky líder Nikita Chruščov, hoci ten sa o koncerte vyjadril, že bol nudný. Ak chcete, posúďte sami, nahrávka existuje (Benny Goodman – In Moscow 1962).
 
Jazzovým emisárom (neskôr sa, rovnako rezervovane, pridal aj Louis Armstrong) sa samozrejme zvrátiť priebeh studenej vojny nepodarilo, no ich politicko-kultúrnu silu poprieť nemožno. Jazz sa na istý čas stal skutočným diplomatickým nástrojom, no zároveň aj balzamom na dušu mnohým ľuďom, ktorí sa s ním mohli prostredníctvom tohto projektu dostať do styku.
 
Ak vás táto téma zaujíma viac, odporúčame nový dokumentárny film s názvom „The Jazz Ambassadors.“
 
 

 

 

Ďalšie články

Top 5: Jazzová trúbka na všetky spôsoby
Skutočná ikona i symbol jazzu, krása tohto nástroja možno tkvie aj v kontraste jeho na prvý pohľad...
Jazzman týždňa: Dizzy Gillespie
Jeden z hlavných zakladateľov bebopu, vždy vysmiaty milovník kanadských žartíkov, ktorý ako prvý...
Keď Dizzy Gillespie kandidoval na post amerického prezidenta: Takto by sa žilo v USA
Pri príhovore na Medzinárodný deň jazzu v Bielom dome spomenul Barack Obama trubkára Dizzy...
I Called Him Morgan: Nový dokument o tragickom konci rodiacej sa jazzovej legendy
Na svete je ďalší dokumentárny film o významnom americkom jazzmanovi. Má názov „I Called Him...
Bez príjmu sú aj jazzmani svetového kalibru. Smalls Jazz Club ich bude prezentovať cez livestreamy a prosí o finančné dary.
Devastácia komunity jazzových hudobníkov v New York City je úplná. Nikto nepracuje. Od...
Esperanza Spalding a Fred Hersch vydali spoločný album. Ziskom z neho podporia muzikantov zasiahnutých krízou.
Niet pochýb o tom, že pandémia COVID-19 má ničivý účinok na jazzovú komunitu a množstvo hudobníkov...
Kapela B/Y Organism žiada o pomoc: podporte vydanie ich debutového albumu
Mladá medzinárodná crossoverová kapela B/Y Organism sídliaca v Prahe prosí o podporu pre vydanie...
Klavirista Tigran Hamasyan vydáva nový album „The Call Within“: jeho pôsobivú intenzitu naznačuje už prvá zverejnená skladba
Arménsky klavirista Tigran Hamasyan zverejnenil prvú skladbu z jeho nového albumu „The Call...