Britský kontrabasista a skladateľ Dave Holland je na scéne svetového jazzu už vyše štyri dekády. Po boku významných legiend písal (a stále píše) históriu jazzovej hudby.
Dave Holland sa narodil v anglickom meste Wolverhampton 1.októbra 1946. V detstve sa sám učí hrať na ukulele, neskôr na gitaru a basgitaru. Ako tínedžer zbadá v stánku časopis Down Beat, v ktorom Ray Brown vyhral anketu najlepšieho kontrabasistu. Mladý Holland vzápätí v hudobninách kupuje platne Oscara Petersona s Rayom Brownom. A pre istotu aj dva albumy Leroy Vinnegara – na obale je totižto odfotený s kontrabasom. Behom týždňa vymiena Holland basgitaru za kontrabas a začína cvičiť spolu s nahrávkami.
V roku 1964 odchádza osemnásťročný mladík do Londýna, kde hráva na menších večierkoch. Popritom študuje hru na kontrabas u Jamesa Merretta, prvého kontrabasistu filharmónie. Ten ho učí hrať z listu a odporúča mu štúdium na starodávnej hudobnej škole Guildhall School of Music and Drama. Holland získava trojročné štipendium.
Ako dvadsaťročný žije aktívnym hudobným životom – na jednej strane náročný rozvrh v škole klasickej hudby a na strane druhej hrávanie jazzu vo vychytenom londýnskom klube Ronnie Scott's Jazz Club. Tu ho vidno v doprovodných kapelách amerických saxofonistov na turné ako Coleman Hawkins, Ben Webster a Joe Henderson. A samozrejme je v kontakte s britskými muzikantmi ako John McLaughlin, Evan Parker, John Surman, Chris McGregor a John Stevens.
Keď v roku 1968 hrá Holland v predkapele Bill Evans Tria, v sále Ronnie Scott's klubu nesedí nik iný ako Miles Davis a Philly Joe Jones. Miles posiela Jonesa oznámiť Hollandovi, že ho chce vo svojej kapele. Namiesto Ron Cartera. Davis však odlieta z Anglicka skôr, ako ho stihne Holland kontaktovať. O dva týždne ale prichádza pozvanie od Milesa na hranie do harlemského nočného klubu Count Basieho. Dvadsaťdvaročný mladík prilieta večer predtým, prespáva u Jack DeJohnetta a nasledujúci deň ho Herbie Hancock berie do klubu – a Hollandove dva roky u Davisa práve začínajú. Zároveň to je Hancockove posledné hranie s Davisom, pretože odchádza do Brazílie na medové týždne a kvôli chorobe sa nemôže vrátiť na dohodnuté hrania. Za klavír si na miesto neho sadá Chick Corea. Hollandova prvá nahrávka s Davisom vychádza v septembri 1968. Albume nesie názov Filles de Kilimanjaro a zostava je ako inak, hviezdna: Miles Davis, Chick Corea, Wayne Shorter a Tony Williams.
Dave Holland ostáva u Milesa do leta 1970 a spoločne definujú prichádzajúci štýl fusion albumami In a Silent Way a Bitches' Brew. Prvý rok u Davisa hráva Holland na kontrabas. Potom však prechádza na basgitaru, kde pomocou rôznych efektov rozširuje zvukové možnosti nástroja. Davisová hudba naberá funky groovový smer a začína byť čoraz viac elektrifikovaná.
Takzvaný lost quitnet (Davis, Shorter, Corea, Holland a DeJohnette) nikdy nenahrá spolu štúdiovú nahrávku. Ostáva po nich záznam zo živého vystúpenia Live at the Fillmore East, March 7, 1970: It's About That Time. Na konci leta 1970 nahrádza Hollanda v Davisovej kapele basgitarista Michael Henderson.
Po odchode od Davisa sa Holland pridáva k avantgardnej jazzovej skupine Circle spolu s Chick Coreom, bubeníkom Barry Altschulom a saxofonistom Anthony Braxtonom. Začína sa tiež tridsaťštyri ročná spolupráca s vydavateľstvom ECM. Po odchode Coreu vydáva Holland svoj prvý album ako líder. Jeho kvarteto nahráva album Conference of the Birds. Inšpiráciou je báseň perzkého sufistu Farid al-Din Attara.
V sedemdesiatych rokoch nahráva Holland rad albumov a spolupracuje s jazzmanmi ako Sam Rivers a Stan Getz. Spolu s gitaristom Johnom Abercrombiem a bubeníkom Jack DeJohnettom vytvára Gateway trio, zdokumentované albumami Gateway a Gateway 2.
Osemdesiate roky prebiehajú v tvorivej spolupráci, koncertovaní a nahrávaním v štúdiu. So svojim kvintetom vydáva albumy Jumpin’ In, Seeds of Time a Razor’s Edge, spolu so saxofonistom Steve Colemanom. S Dave Holland Trio nahráva platňu Triplicate. Sólový violončelolový recitál nájdeme na albume Life Cycle z roku 1982. S bubeníkom Billy Higginsom a klaviristom Hank Jonesom nahráva album The Oracle. V roku 1989 sa pripája k bubeníkovi Roy Haynesovi a gitaristovi Pat Methenymu a nahrávajú legendárne cd Question and Answer.
V deväťdesiatych rokoch prichádza spolupráca so saxofonistom Joe Hendersonom na albumoch So Near (So Far), Porgy & Bess a Joe Henderson Big Band. Holland doprevádza speváčku Betty Carter (album Feed the Fire) a s Herbie Hancockom nahrávajú albumy New Standards a poctu pre Joni Mitchell, River: The Joni Letters. V roku 1998 vychádza cédéčko Like Minds a Holland sa spolu s Burtonom, Methenym, Coreom a Haynesom tešia z ocenenia Grammy. Kontrabasista formuje svoje štvrté kvarteto (nahrávka Dream of the Elders) a kvinteto (albumy Points of View, Not for Nothin, Prime Directive, Extended Play: Live at Birdland a Critical Mass). Holland debutuje so svojim big bandom a získava Grammy za nahrávku What Goes Around (2002). Ďalší album Overtime (2005) už vychádza pod Hollandovým vydavateľstvom Dare2 Records a je tu ďalšie Grammy. Hollandove skalopevné postavenie medzi elitou svetových jazzmanov je potvrdené množstvami ocenení prestížnych ankiet časopisu Downbeat, Jazz Journalist’s Association a cenou Milesa Davisa na Montreal Jazz festivale.
Z posledných počinov velikána hlbokých tónov možno spomenúť album Pathways nahraný Hollandovým oktetom, štúdiovú nahrávku Hands s flamengovým gitaristom Pepe Habichuelom a čerstvé cédéčko Prism.
Dave Holland je známy aj svojou pedagogickou činnosťou, či už na Bostonskom konzervatóriu, Berklee College, Birminghamskom konzervatóriu a na množstve hudobných workshopov po celom svete.
Zdroj: wikipedia.com, daveholland.com
Foto: Stephen Hotsma
Peter Baláž
