Jazzman týždňa: Kenny Werner

Jazzman týždňa: Kenny Werner
Predtým ako začnem hrať, rád si predstavujem, že som prvým klaviristom na svete, že nikto ešte na klavíri nehral. Predstavujem si, že som sa ocitol v celkom neprebádanom území a že každá nota, ktorú zahrám, je ten najkrajší zvuk, aký som kedy počul.
 
Klavirista Kenny Werner sa narodil v newyorskom Brooklyne v roku 1951. Hrať a vystupovať začal už v útlom veku, ako jedenásťročný vystupoval v televízií. Hoci ako dieťa sa venoval štúdiu hry klasickej hudby, obľuboval hrať čokoľvek, čo počul v rádiu. Priťahovala ho improvizácia. Počas prvých rokov na Manhattan School of Music, kde v štúdiu vážnej hudby pokračoval, sa táto príťažlivosť vystupňovala a tak sa mladý Werner rozhodol v roku 1970 prestúpiť na Berklee School of Music v Bostone.
 
V mnohých prípadoch rozhodnutie študovať hudbu oberie človeka o schopnosť hrať. Jeho vzťah k hudbe, ktorý pochádza zo samého vnútra sa stráca a nahrádza ho pocit vlastnej nedokonalosti, ku ktorému je vedený.
 
Werner bol odmalička považovaný za dysfunkčného študenta. Vďaka svojmu talentu bol vždy najlepším klaviristom v blízkom okolí, aj keď nikdy poriadne necvičil. Keď si na Manhattan School of Music uvedomil, že už zďaleka najlepším nie je, zažil šok. Klasickí klaviristi totiž jeho nechuť k cvičeniu nezdieľali. Zrejme aj to prispelo k jeho rozhodnutiu zmeniť školu a nájsť komunitu, do ktorej by lepšie zapadol. Po troch rokoch na jazzovom programe na Berklee navštívil Rio de Janeiro, kde spoznal klaviristu menom Joao Assis Brasil. Brasil sa v minulosti nervovo zrútil kvôli prehnanému cvičeniu a jeho terapeut ho naučil jednoduché, no účinne cvičenie, ktoré mu pomohlo. Brasil mal prestať cvičiť ako obvykle a namiesto toho každý deň pomaly hrať len pár jednoduchých tónov a započúvať sa do nich. Tento cvik naučil Wernera, ktorý práve prechádzal podobným štádiom vo svojom umeleckom živote. Tento moment položil základy jeho úspešnej knihy „Effortless Mastery“ (dosl. prekl. „Majstrovsky s ľahkosťou“).
 
Keď je čas hrať, intelekt musí dať prednosť inštinktu.
 
„Effortless Mastery“, ktorá vyšla v roku 1996, sa zaoberá dôvodmi, prečo ľudia hrajú, prečo hrať prestávajú a prečo sa hrať boja. Hovorí o dysfunkčnej výučbe, cvičení, počúvaní a komponovaní postavených na strachu. Napokon v štyroch krokoch popisuje, ako dosiahnuť skutočné majstrovstvo v hre. Kniha sa teší obľube v umeleckej komunite. Wernerove prednášky a semináre o nej sú aj sfilmované (film „Living Effortless Mastery“) a na Berklee College of Music dokonca existuje aj inštitút, ktorý sa zaoberá výučbou jej filozofie.
 
Majstrovstvo je schopnosť zahrať čokoľvek, kedykoľvek, bez nutnosti nad tým premýšľať.
 
Werner sa napokon stal významným klaviristom, aranžérom a skladateľom. Odrazovým mostíkom jeho kariéry sa stalo trio, ktoré sformoval v roku 1981 s bubeníkom Tomom Raineym a basistom Ratzom Harrisom. Aktívne s touto formáciou pôsobil štrnásť rokov a nahral štyri albumy. Jeho kariéru aranžéra odštartovalo angažmá v zoskupení Village Vanguard Orchestra, pre ktoré začal písať hudbu. Jeho kompozície a aranžmány sa postupne dostali do rúk škandinávskych orchestroch i slávneho Metropole Orchestra of Holland. Okrem toho hral sedemnásť rokov s priekopníkom jazzovej harmoniky, Tootsom Thielemansom. V roku 2007 vydal svoj prvý album pod prestížnym vydavateľstvom Blue Note Records. Volá sa „Lawn Chair Society“ a okrem iných na ňom účinkujú napríklad skvelí Chris Potter a Brian Blade.
 
Ak na tom závisí váš život, vaše cvičenie bude mať omnoho väčšiu hĺbku. Ako keď cvičí povrazolezec.
 
V októbri roku 2006 sa z hodiny bojových umení vracala šesťnásťročná Katheryn Werner a jej matka Lorraine. Tréningové centrum sa nachádzalo neďaleko od ich domova na severe štátu New York. Stala sa však nehoda a auto, v ktorom matka s dcérou cestovali, sa prevrhlo. Mladá Katheryn v nehode tragicky zahynula. V roku 2010 vzniká album „No Beginning, No End“. Jeho témou je tragédia straty, smrť a prechod z jedného života do druhého. Účinkuje na ňom vyše sedemdesiat hudobníkov a dostal prestížne umelecké ocenenie Guggenheim Fellowship.
 
Všetci sme súčasťou vesmírnej hry. Jej cieľom je nájsť počas života našu podstatu. Zem je hrací plán a my sme figúrky. Hýbeme sa po pláne a snažíme sa uvedomiť si, kto naozaj sme. Keď sa to stane, figúrka môže plán opustiť. Lebo od toho momentu už nie sme figúrka, ale samotný hráč. Vyhrali sme.
 
Zdroj: Wikipedia, JazzTimes, Effortless Mastery (AZQuotes)

 

 

Ďalšie články

Reportáž: Výborný kvartet Ester Wiesnerovej v Klariskách
Ester Wiesner od návratu domov z bostonskej Berklee určite nezaháľa. Svoje koncerty odštartovala v...
Jazzman týždňa: Damian Erskine
„Šoféroval som dodávku, pracoval na stavbe, robil pizzu v troch rôznych Pizza Hutoch v troch...
S kým sme sa tento rok rozlúčili: Spomienka na jazzové legendy
Rok 2016 pre hudobnú obec všeobecne mimoriadne smutný, opustili nás mnohé veľké populárne mená -...
Ľudmila Štefániková ohlásila česko-slovenské turné
Ľudmila Štefániková je pre mnohých slovenských poslucháčov doposiaľ nie príliš známym pojmom....
Joey Alexander vydáva nový album "Warna". Prvý singel s názvom Downtime je dostupný na Spotify
Joey Alexander, mladý klavíriny génius niekoľkokrát nominovaný na cenu Grammy, ohlásil vydanie...
AMC Trio dnes vydáva nový album. Pokrstí ho 7-násobný držiteľ Grammy Randy Brecker
Prešovské AMC TRIO má po štyroch rokoch nový autorský album. Nemá konkrétne pomenovanie, ale na...
Jazz START UP: Víťazom tretieho kola koncertných duelov sa stalo zoskupenie Andrej Farkaš Trio
V sobotu 7. decembra sa v bratislavskom Bohéma Bare uskutočnilo tretie kolo súťaže mladých...
Poznáme víťaza medzinárodnej gitarovej súťaže pod hlavičkou ,,Herbie Hanckock Institute of Jazz'': 1. miesto si odniesol mladý ruský virtuóz Evgeny Pobozhiy
V utorok 3. októbra sa vo Washington DC uskutočnil gala koncert spojený s vystúpením...