„Šoféroval som dodávku, pracoval na stavbe, robil pizzu v troch rôznych Pizza Hutoch v troch rôznych amerických štátoch, obsluhoval na čerpacej stanici... Milión krátkodobých robôt, len aby som mal možnosť kedykoľvek vycúvať, ak by prišlo nejaké hranie...“
Tento týždeň si opäť predstavíme jazzmana, ktorý nie je známy vďaka účinkovaniu v slávnom projekte a ktorého nedefinovala jeho vlastná, sólová dráha. Jedná sa o hudobníka, ktorého by sme skôr mohli zaradiť do kategórie „session (sešn) player“ („štúdiový hráč“ je zaužívaný, no ako uvidíme, nie úplne výstižný, slovenský preklad). Tento typ umelca spravidla pôsobí na voľnej nohe, figuruje vo viacerých hudobných projektoch a takpovediac pobehuje zo štúdia do štúdia a z pódia na pódium, často po boku rozličných umelcov. Piliere kariéry „session“ hráčov sú univerzálnosť (schopnosť hrať rôzne hudobné žánre s rôznymi hudobníkmi), flexibilita (schopnosť rýchlo a kvalitne zvládnuť nový repertoár) a organizovanosť (schopnosť vedieť, čo je to kalendár a ako sa používa). Do špičky medzi „session“ hráčmi v súčasnosti patrí aj basgitarista Damian Erskine.
„...Mojim najväčším problémom bolo, že som často pracoval 35-45 hodín do týždňa za malý peniaz. Keď som mal už po tridsiatke, mal som pocit, že sa snažím vyštverať na opačne idúci eskalátor. Nemal som dosť času cvičiť i hrať a rozhodne som nemal dosť energie robiť niečo so svojou hudobnou kariérou. Namiesto kráčania vpred som kráčal do strany...“
Je synovcom Petra Erskina, bubeníka slávnej fusion kapely Weather Report. Študoval na Berklee College of Music a žije v Portlande. Univerzálny basgitarista s mäkkým tónom je doma v jazze, funku i latine. Na konte má spoluprácu s množstvom hudobníkov i niekoľko vlastných albumov (odporúčame najmä CD „So To Speak“). Navyše je aj aktívny učiteľ a publicista, pravidelne prispieva do basgitarového portálu No Treble.
K hudbe sa dostal najmä vďaka svojmu starému otcovi. Ten bol stará škola a tak vnukovi nosil učebnice so stupnicami, či transkripcie sól, z ktorých ho potom skúšal. Basgitarista tvrdí, že základy jeho zručnosti v hre z listu sa položili tu. Vyrástol v New Jersey, čo je, na americké pomery, čo by kameňom dohodil do New York City. So svojim starým otcom preto mohol pravidelne navštevovať koncerty hudobných hviezd. V tom čase sa to nimi len hemžilo a Erskine sa tak mohol nechať z prvej ruky inšpirovať hudbou ľudí ako Mike Stern, Michael Brecker, či Bob Mintzer.
Basgitara sa stala jeho nástrojom vďaka lenivosti. Zrejme vďaka vplyvu svojho strýka Petra ho spočiatku lákali aj bubny, no keď študoval na Berklee, nebavilo ho prenášať sadu z miestnosti do miestnosti a po schodoch. A tak zostal iba pri base. Jeho motivácia pochopiteľne bola aj pozitívna, zamiloval si hudbu Jaca Pastoria i nových objavov ako Victor Wooten a Richard Bona. Pomohol aj fakt, že po basgitaristoch bol dopyt.
„...V jeden deň (práve som mal smenu v jednej kaviarni) som si uvedomil, že tomu, čo som v živote chcel, som nedával prioritu. Posilnený vedomím, že som aj tak bol na mizine, dal som výpoveď, prišiel domov a oznámil svojej manželke, že som skončil s robotami za minimálnu mzdu a že je čas vybudovať svoju vlastnú kariéru. Tu sa ukázalo, ako veľmi dôležité je mať správneho partnera. Moja manželka totiž tiež nemala stabilnú prácu a nemohla nás živiť sama. Navyše sme už vtedy mali dom a hypotéku. No povedal som jej, že radšej prídem o dom a budem žiť v hroznom byte a tvrdo pracovať na seba, ako žiť v dome a tvrdo pracovať na druhých. Povedala mi: „Tak to aby si začal.“ A to bol koniec diskusie. Bolo treba len začať...“
Damian Erskine je dnes známy pojem medzi hudobníkmi. Svoj úspech prisudzuje najmä svojej schopnosti zapadnúť do prakticky akéhokoľvek muzikálneho kontextu a excelentnej hre z listu (základy od starého otca sa osvedčili) i improvizácií. V štúdiu i na pódiu spolupracoval s takými projektami ako The Buddy Rich Alumni All-Star Band, The Jaco Pastorius Big Band, či Vince Mendoza and the WDR Big Band. Okrem iných hral aj s Jeffom Lorberom a v neposlednom rade so svojim strýkom, Petrom Erskinom. Je autorom dvoch kníh pre basgitaristov, „Right Hand Drive“ a „The Improvisor's Path“ a v súčasnosti pôsobí na univerzite v Portlande, kde aj žije.
„...Realita nasledujúci rokov bola, že som bol na mizine. Ale naozaj na mizine. No bol som odhodlaný a každým rokom sa mi podarilo zarobiť o trochu viac peňazí ako ten predošlý. Rok čo rok som si vytvoril nový kontakt, ktoré viedli k lepším hraniam a možnostiam učiť. Rok čo rok sa situácia zlepšovala. Nie som bohatý, no máme slušnú domácnosť a robím, čo milujem. To bolo vlastne mojim cieľom od začiatku.“
