Máte pocit, že Jazz sa stal tak tekutým pojmom, vstrebávajúcim do svojho objemu aj pozície, za ktoré by ste sa hanbili mať ich medzi vlastnými nahrávkami? Devalvuje sa pre Vás Jazz neustálymi fúziami s okrajovými žánrami a myslíte si, že stráca niečo zo svojej pôvodnej elegancie a chvályhodného poslania emancipácie oslobodeného autora, skúšaného životom a znalého svojho nástroja a jeho dejín? Do istej miery s vami možno súhlasiť. Skutočne existujú realizácie, ktoré tejto hudbe nerobia najlepšie meno a ich typológia by kriticky vzaté bola vzdialená kategórii Jazzu asi tak, ako exoplanéta nášmu Slnku. Lenže, z vlastnej skúsenosti recenzenta vás viem ubezpečiť, že budúcnosť Jazzu je ružová, že sa o ňu vôbec neobávam a že jedným z dôvodov tohto presvedčenia sú aj osobnosti, ako Alexander Brott.
Ak niekto chápe svoj album ako vyjadrenie estetického postoja k niečomu alebo k niekomu, svedčí to minimálne o dvoch veciach. Ten niekto vie do svojho slovníka zahrnúť tak dôležité slovo ako estetika, čím zároveň vedome vyjadruje pomer dôležitých impulzov zo smerodajných sfér pre jeho vlastnú tvorbu. Švédsko-kanadský tridsiatnik Alexander Brott nás presviedča, že pojmu estetika rozumie, a to dokonca aj v širšom rozsahu než len vo význame zmyslového vnímania a kategorizácie krásneho. V jeho svetoobraze, ktorý nám tlmočí albumom "The Aesthetic Attitude" (Fresh Sound Records 2021), ide o riešenia otázok harmónie, ako večného hľadania ideálnych proporcií sveta. Minimálne vo svete hudobných sfér sa zdá, že Brott našiel svoj kľúč k definovaniu ideálnych proporcií. Je ním swing na hrane k bebopu, je ním frázovitosť Elmo Hopea a farebnosť Buda Powella. V tejto dikcii nám Alexander Brott spolu so Stefanom Doglionim na basklarinete, Ari Rolandom na kontrabase a Keithom Ballom na bicích, na ploche deviatich vlastných kompozícii, ponúka tú najlepšiu evolučnú verziu bebopu a hardbopu druhej dekády tretieho tisícročia. Kto zbožňuje Theloniusa Monka nezostane sklamaný, kto z gitaristov vzhliada ku Grantovi Greenovi alebo Kennymu Burrellovi, nezostane na pochybách, že Alexander Brott rozumie svojmu remeslu. Kultivované aranžmány v najlepšej zvukovej tradícii konca 50. a začiatku 60. rokov, spolu so swingujúcou atmosférou plynúcou z každej noty, dodajú určite optimizmu aj zarytým skeptikom budúcnosti nami milovaného žánru. Ešte stále hrajú a komponujú ľudia, ktorí od jazzu neočakávajú exotické inovácie, ale skôr minuciózny progres v delikátnostiach overených tradícií a klasických škôl a prístupov. Bolo by len vítané, ak by Brott dokázal v tejto formácii prekonať prekliatie jednorazových a krátkodobých projektov dnešných dní a v skupine nadaných hudobníkov by svoj obdiv k tomuto druhu jazzu rozvíjal aj ďalej, koniec koncov tak programovo a odhodlane, ako to robili jeho vzory pred vyše šiestimi dekádami.
