Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba

Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
Peter Motyčka

V rámci letného čítania pokračujeme publikáciou vynikajúceho akordeonistu a hudobného publicistu Petra Katinu, ktorému sa pred dvomi rokmi podarilo vydať knihu s názvom „Hudba inak“ (Hevhetia 2020). Séria textov postupne vznikala ako cyklus popularizačných prednášok o hudbe pod názvom „MusicZoom: Netradičné rozprávanie o hudbe“, ktoré Katina viedol v Košiciach a neskôr v Prešove. Jednotlivé kapitoly knihy sú zamerané tematicky a pomerne netradične.

 

Katina ponúka napríklad pohľad na „Hudbu súrodencov“, „Nedokončenú hudbu“, prípadne namiešava tie najlepšie soundtracky ku „Koncu sveta“, k „Vianočným sviatkom“, k „Poveternostným podmienkam“ či kŠportovým podujatiam“. Ponúkame časť kapitoly s pomerne tajomným názvom: „Multiplikovaná hudba“.

 

 

Pod pojmom multiplikovaná hudba možno zahrnúť diela, ktorú nahral jediný interpret multitrackovou metódou, t.j. vrstvením jednotlivých stôp. Existuje viacero výnimočných albumov v oblasti klasickej hudby a jazzu, na ktorých všetky nástrojové party nahral jediný umelec. Medzi legendárnych multiinštrumentalistov z oblasti klasickej hudby patrili Bach, ktorý famózne ovládal hru na nástrojoch, pre ktoré písal, ďalej Mozart či Telemann, ktorý údajne ovládal hru na deviatich nástrojoch. Skladateľ Alexander Glazunov vedel hrať na klavíri, husliach, violončele, klarinete, lesnom rohu, trúbke, pozaune a rôznych perkusiách. Paul Hindemith ovládal hru na prakticky všetkých orchestrálnych nástrojoch na profesionálnej úrovni a dokázal zahrať všetky svoje sólové a komorné skladby pre rôzne sláčikové a dychové nástroje. V oblasti jazzu americký saxofonista a klarinetista Sidney Bechet nahral v roku 1941 v skladbe The Sheik of Araby klarinet, soprán i tenorsaxofón, klavír, basu a bicie technikou multitrackingu.

 

 

V päťdesiatych rokoch to bol jazzový manželský pár, gitarista Les Paul a speváčka a gitaristka Mary Ford, ktorí okrem multitracku využívali aj nové zvukové efekty oneskorovania (delay) a fázovania a vrstvenie vokálu využívala ako jedna z prvých aj speváčka Patti Page. Z nedávneho obdobia je zaujímavý projekt žánru world music pod názvom Gulag Orkestar amerického speváka Zacha Condona zo skupiny Beirut, ktorý hrá na krídlovke, ukulele, akordeóne, trúbke, eufóniu, mandolíne, klávesoch a bicích. Najmä v USA existuje obľúbený, hoci kvalitatívne veľmi rôznorodý hudobný žáner One Man Band („kapela jedného muža“), predstavujúci väčšinou pouličných hráčov, využívajúcich pri hre svoje ruky i nohy spolu s rôznymi mechanickými a elektrickými hudobnými nástrojmi a pomôckami na simultánne hudobné predstavenie, ako napríklad Brit Dan Baker a jeho bizarný projekt Monophonic Orchestra.

 

 

Keith Jarrett: No End

No End je dvojdisková archívna domáca nahrávka amerického jazzového klaviristu Keitha Jarretta (1945) z roku 1986, na ktorej hrá všetky inštrumentálne party a v niektorých skladbách využíva aj svoj vokál. Jarrett je vynikajúci multiinštrumentalista a keď ho vraj pred rokmi počul hrať na gitare v jazzovom triu v Deerhead Inn slávny Stan Getz, oslovil ho, či by ho nechcel sprevádzať na jeho turné. Jarrett mu vraj na to lakonicky odpovedal, že nie je gitarista. Na albume No End hrá Jarrett paradoxne na klavíri iba v jedinej skladbe, jeho hlavnými nástrojmi sú bicie, elektrické gitary, basa, tabla, množstvo perkusií, klavír a zobcová flauta. Väčšinou improvizoval na rôzne motívy a rytmy a vrstvil hudbu pomocou dvoch kazetových magnetofónov. Dvojalbum obsahuje dvadsať skladieb bez názvov, očíslovaných rímskymi číslicami, v rozsahu od troch po sedem minút. Jarrett tu prináša africké funkové rytmy, bluesové riffy i príchute karibskej a španielskej hudby a album oslovuje predovšetkým fanúšikov experimentálneho gitarového jazzrocku. Nahrávka vznikla v  Jarrettovom domácom štúdiu v New Jersey, no vo vydavateľstve ECM vyšla až v roku 2013. Je sériou navrstvených multitrackových improvizácii a  všetky inštrumentálne party dokázal Jarrett konzistentne uchopiť a vystavať. No End je podľa kritikov rarita nielen pre zberateľov Jarrettovej hudby, ktorý okrem toho, že je jazzový interpret a skladateľ, dokazuje, že je svojím spôsobom aj rockový provokatér a experimentátor.

 

 

Jarrett na nahrávanie spomína takto: „Všade boli káble a šnúry, bicie stáli v rohu. Tabla a rôzne perkusie boli porozhadzované po miestnosti. Krásny tmavočervený Gibson na zvislom stojane stál spolu s svetlodrevenou klasickou basou Fender pred drevenou stoličkou oproti bicím. Tabla boli položené na mojom americkom Steinwayi. Stereo mikrofóny na stojanoch stáli pred gitarami a jeden mikrofón stál nad tablami. Hra na perkusiách vyžadovala veľa skúšania, kým som získal patričný nadhľad. V kontrolnej miestnosti som mal dva kazetové magnetofóny, takže najskôr som niečo nahral, potom navrstvil s pomocou slúchadiel a zakaždým som preniesol novú vrstvu do druhého magnetofónu. Novonahratú pásku som vložil do prvého stroja, začal som ich spolu prehrávať a bežal som do štúdia, kde som začal hrať ďalšiu vrstvu alebo skladbu. V kontrolnej miestnosti nebol nikto, všetko som robil sám. Neexistovala žiadna prvotná kompozičná myšlienka, iba emócie, rytmický nápad alebo koncept basovej linky či melódie. Nič z toho nebolo zapísané v notách. Začiatky a konce skladieb boli náhodné, systémom „pokus-omyl“ alebo jednoducho podľa intuície.“  No End dokazuje, že Jarrett sa skvele orientuje v žánroch rock and roll, blues, funk i world music. Výborne ovláda všetky nástroje a jeho hudba disponuje aj napriek chybám a šumu nepochybným čarom. Vydanie albumu Jarrett komentuje s nostalgiou: „Album No End som sa rozhodol vydať aj s jeho chybami a nedostatkami, pretože vždy keď počujem túto nahrávku, znamená to pre mňa nový, obohacujúci zážitok. Ako som vôbec mohol nechať túto nahrávku celé roky ležať v šuplíku? 

 

 

 

Pat Metheny: Tap

Americký gitarista Pat Metheny (1954), ktorý je známy využívaním prvkov progresívneho jazzu ako aj fúzií jazzu a latinskoamerického jazzu, sa multitrackovým nahrávaním zaoberá už desaťročia. V roku 1978 realizoval nahrávku pod názvom New Chautauqua, kde na seba navrstvil niekoľko gitár a vytvoril ansámblový zvuk. Bolo to však nepraktické, a svoje zručnosti dokázal využiť až s nástupom technológie tzv. loopov (slučiek) a samplovania, tak, aby dokázal hrať všetky party v reálnom čase. Medzi jeho obdivuhodné počiny patrí aj Orchestrion Project, štúdiový album z roku 2013, kde využíva multiinštrumentálny nástroj pod názvom orchestrion. Tento nástroj pre Methenyho postavila spoločnosť League of Electronic Musical Urban Robots (LEMUR). Sada obsahuje klavíre, marimbu, vibrafón, orchestrálne zvony, basu, gitaru, perkusie, bubny a činely, a rôzne akustické a mechanické vyrobené nástroje a funguje na báze elektromagnetickej aktivity. Metheny je nadšeným propagátorom nových nástrojov a technológií, hráva na špeciálnej 42-strunovej gitare Pikasso a využíva aj gitarový syntezátor Roland. Ďalej využíva dvanásťstrunové gitary, sopránovú akustickú gitaru a dávno pred objavením technológie Midi hrával na nástroji s názvom Synclavier.

 

 

Svoje zanietenie pre multitrackovú hudbu prejavil aj na albume Tap (Book of angels Vol.20). Ten tvorí výber z cyklu niekoľkých stoviek krátkych skladbičiek, ktoré skladateľ John Zorn zveril vždy inému interpretovi a ktorých postupné hudobné spracovanie a charakter ponecháva Zorn na vybraných hudobníkoch. Metheny spracúva Zornove klezmerské elementy s prirodzenou muzikantskou intuíciou a dokonalým zvládnutím jej formy, inštrumentácie i mystickej atmosféry a rozvíjaním jeho hudobných nápadov vytvoril originálny album. Zornove židovské melódie obohatil a dokomponoval a dodal im vlastný, nezameniteľný hudobný rukopis, ktorý prináša osobitý zvuk osemdesiatych rokov a multiplikované vrstvy gitár s jemnými rozdielmi v ladení, ktoré vytvárajú pozoruhodný efekt. Metheny nahral celý album sám a okrem akustickej a elektrickej gitary tu hrá na sitare, klavíri, base, marimbe, zvonoch, bandoneone a krídlovke. Kým úvodná Mastema prináša pestré farby indického nástroja sitar, divoký kontrapunkt v dravej  Tharsis vystriedajú pôvabné balady Albim, Sariel alebo Phanuel, ktorá z jemnej lyriky prechádza do bujarej tanečnej nálady a vzdialené ozveny klezmerských melódií uzatvára skladba Hurmiz. Multiplikovaný album Tap kombinuje žáner klezmer, latino i sefardskú hudbu s rockovými prvkami a je plný živočíšnej energie, pestrých farieb a vykreslených detailov. Obsahuje dynamické momenty naplnené razanciou i štíhle línie krehkého iberského koloritu. Pat Metheny exceluje pri hre na všetkých využitých nástrojoch a ako osobitý zjav svetovej hudobnej scény dokazuje, že jeho multiinštrumentálne „one man“ projekty sú na mimoriadnej umeleckej úrovni a navyše predstavujú poslucháčsky príťažlivé hudobné diela.

 

 

 

 

Wynton Marsalis: Baroque music for trumpets

Americký jazzový trubkár Wynton Marsalis (1961) oddávna túžil nahrať barokové koncerty pre trúbku s väčším počtom sólistov. Problémom bolo nájsť ďalších špičkových trubkárov, ktorí boli neustále vyťažení a pre nesúlad v časovom manažmente sa plánované nahrávanie neuskutočnilo. Táto dilema nakoniec inšpirovala Wyntona, aby k projektu pristúpil inak - rozhodol sa, že nahrá všetky sólové party sám, pričom využije výhody techniky digitálneho nahrávania a vlastnej inštrumentálnej virtuozity. Vybral si English Chamber Orchestra s dirigentom Raymondom Leppardom, ktorí s ním spolupracovali na jeho predošlých úspešných projektoch. Na albume Baroque music for trumpets sa nachádzajú fascinujúce nahrávky Vivaldiho Koncertu C dur pre dve trúbky, Telemannových Koncertov B dur a D dur pre tri trúbky, Pachelbelovho Kánonu pre tri trúbky, a Biberovej Sonáty A dur pre osem trúbok.

 

 

Samotné nahrávanie bolo podľa manažéra nahrávky Stevena Epsteina veľkou výzvou. Jeho zámerom bolo využiť technológie tak, aby vynikla Marsalisova muzikalita a inšpiratívnosť. Hlavný technik Bud Graham sa s Epsteinom rozhodli, že každú trúbku navrstvia v presne tom istom akustickom nastavení, ktoré by normálne mali všetci sólisti nahrávajúci v reálnom čase. Ich zámerom bolo zachytiť zvuk ansámblu s čo najmenším množstvom mikrofónov. To umožňovalo dosiahnuť zvukovú rovnováhu a rovnomernosť inštrumentálnych partov s minimálnym zosilnením pomocou bodových mikrofónov. Na nahrávanie preto použili päť všesmerových mikrofónov na snímanie celého ansámblu a dva ďalšie bodové mikrofóny - jeden pre sólistu a druhý na zjasnenie dychových nástrojov. Album sa nahrával v kostole sv. Barnabáša v severnom Londýne vo februári 1987. Najskôr nahral Marsalis part prvej trúbky v reálnom čase s orchestrom a dirigentom. Po ukončení nahrávania sa tím vrátil do New Yorku, kde nahrávku zostrihali. V apríli toho istého roku sa do kostola sv. Barnabáša vrátili so zostrihaným multitrackovým masterom v ruke, aby nahrali dodatočné trúbkové party, tentoraz bez fyzickej prítomnosti orchestra. Hoci cestovať tisíce kilometrov kvôli nahrávaniu jedného trúbkara v prázdnom kostole možno z ekonomického hľadiska považovať za výstrednosť, bol to jediný spôsob, ako zachytiť Wyntona v identickom akustickom prostredí, aké mal počas pôvodného nahrávania. Vyzbrojení trúbkou a slúchadlami sa v chladnom interiéri chrámu Wynton s dirigentom odhodlane pustili do nahrávania ďalších partov trúbky. Každá časť koncertu bola rozdelená na menšie úseky, aby sa nemuseli stále vracať na začiatok, ak by nesedela synchronizácia. Potom si Wynton s dirigentom pustil verziu s jedným sólistom s orchestrom na multitrackovom zariadení a part ďalšej trúbky do toho naživo nahral. Tento proces musel vykonať niekoľkonásobne, podľa toho, koľko sólových partov skladba obsahovala. V Biberovej Sonáte pre osem trúbok sa nahrávali de facto dve skupiny trúbok po štyroch hlasoch. Marsalis nahrával v dvoch pozíciách napravo a naľavo od stredu, aby docielil ilúziu priestoru. Extrémne náročné nahrávanie súviselo aj s kalkuláciou chrámového echa. Kvôli synchronizácii a nevyhnutnosti korigovať priestorovú vzdialenosť medzi sebou a mikrofónmi musel Wynton navrstvené party hrať v malom časovom predstihu pred počutým prednahratým materiálom. Technik Peter Jones sa údajne napriek veľkej zime potil od stresu, aby všetky vrstvené party správne „usadil“ na korektný track digitálneho pásu. Následne sa album v New Yorku zmixoval do realistického zvukového obrazu. Výsledkom je precízny, fascinujúci, plastický a prirodzene znejúci, navyše mimoriadne úspešný album Baroque Music for Trumpets, ktorého všetky sólové party nahral po vrstvách jediný sólista.

 

 

 

Koby Israelite: Orobas

Multiplikovanou nahrávkou je aj album izraelsko-rumunského multiinštrumentalistu Kobyho Israelite (1966). Koby preukazuje obdivuhodný hráčsky talent, schopnosť balansovať medzi žánrami a vo svojich aranžmánoch zmiešava klezmer, gypsy, blues, jazz, funk, death metal i reggae. Ako šesťročný začal študovať klavír na telavivskom konzervatóriu. V pätnástich začal hrať na bicích a študovať jazz. Následne sa naučil hrať na gitare a bol členom viacerých rockových, punkových a heavymetalových kapiel. Po ukončení štúdia sa presťahoval do Londýna. Keď navštívil koncert rumunskej kapely Taraf de Haidouks v Londýne, vrhol sa na hru na akordeóne, ktorý spolu s bicími a gitarou v jeho hudbe dominuje. Táto inšpirácia znamenala prelom v jeho kariére. Začal hrávať s členmi tejto kapely i so slávnou rumunskou dychovkou Fanfare Ciocarlia.

 

 

Ďalším míľnikom v jeho kariére bola spolupráca so skladateľom Johnom Zornom. V roku 2003 dostal ponuku nahrávať v jeho vydavateľstve Tzadik a postupne nahral albumy Dance of the Idiots, Mood Swings, Is He Listening? a hlavne „vrstvený“ album Orobas: Book of Angels Vol.4. Ten predstavuje výber ôsmich Zornových skladieb, ktoré Israelite prekomponoval, zaranžoval a zmixoval do bizarnej podoby.

 

 

Koby na albume využíva multižánrové prvky extrémneho hudobného spektra a s nápaditosťou a inštrumentálnou virtuozitou obmieňa bohatú spleť nálad a farebnosti. Dokazuje, že je vynikajúci multiinštrumentalista a na albume hrá spolu až na desiatich nástrojoch – akordeón, bicie, perkusie, klávesy, gitara, bouzuki, indické bendžo, flauta, elektrická basgitara a cajon. V skladbe Neyef sa strieda balkánsky folklór s drsnými deathmetalovými riffmi, ktoré sa plynule transformujú do nežnej, melancholickej melódie sólového akordeónu. Turecká ľudová pieseň Zafiel znie v jazzovom aranžmáne, inde sa objavia úryvky pripomínajúce filmovú hudbu, či pasáže westernovej hudby s trúbkou v skladbe Khabiel. Kobyho bleskové zmeny v žánroch v priebehu pár sekúnd vytvárajú koláže pekelných metalových momentov konfrontovaných s vrúcnou akustickou lyrikou krehkých akordeónových sól, tanečnou hudbu Blízkeho východu, i smutných línií plačlivých inštrumentálnych melódií a mystickej atmosféry. Časté strihy sú hybnou silou pri rozvíjaní motívov a svojou vnútornou logikou napomáhajú skvelej kompaktnosti a súdržnosti albumu. Jedinečné spracovanie prvkov židovskej hudby v dielach Kobyho Israelite je kombináciou tradícií a moderných trendov 21. storočia. Myslím si, že určité nástroje dokážem ľahko uchopiť a hrať na nich. Doma v Izraeli, keď som začínal hrať na bicích, si môj brat oprel do kúta elektrickú gitaru, takže som ju mal po ruke, stačilo si ju vziať a predstierať, že som Jimmy Page. Na albume Orobas som všetky stopy a nástroje nahrával sám. Bola to pre mňa zábava, hoci je náročné hrať s vlastnými navrstvenými stopami. Nemusel som si s tým však príliš lámať hlavu, snažil som sa iba ostať verný sám sebe a Zornovým víziám a estetike.

 

 

 

Odporúčané nahrávky:

2CD Keith Jarrett: No End

CD2: 3. III

Keith Jarrett

ECM 2361/62 375 5519 ECM Records 2013

 

 

CD Pat Metheny: Tap. Book of Angels Volume 20

3. John Zorn : Tharsis

Pat Metheny

TZ 8307 Tzadik 2013

 

 

CD Baroque Music for Trumpets

Antonio Vivaldi: Concerto for two trumpets and strings C major RV537

3. III. Allegro

Wynton Marsalis

English Chamber Orchestra

Raymond Leppard

B0000026GU Sony 1990

 

 

CD Koby Israelite: Orobas. Book of Angels Volume 4

6. John Zorn : Khabiel

Koby Israelite

TZ 7356 Tzadik 2006

 

Kapitolu „Multiplikovaná hudba“ uvádzame v skrátenej podobe a záujemcom o kompletné znenie odporúčam siahnuť po publikácii Petra Katinu „Hudba inak“ (Hevhetia 2020), ktorú nájdu napríklad na stránke alebo na bandcampe vydavateľa.

 

http://www.peterkatina.sk/

 

Autor: Peter Katina

Výber a krátenie: Peter Motyčka

Titulné foto: Khammeleon

 

Galéria

Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba
Letné čítanie: Hudba inak – Multiplikovaná hudba

 

 

Ďalšie články

Richard Bona: Beriem si od hudby voľno
Richard Bona (nar. 1967 v Kamerune) – basgitarista, gitarista, spevák a perkusionista. Prvý hudobný...
Jazzman týždňa: Herbie Hancock
  Herbie Hancock je americký klavírista, klávesista, skladateľ a v súčasnosti...
Večer s Patom Methenym: Nekonečné hudobné spektrum
Otvorenie jarnej sezóny ONE DAY JAZZ Festivalu 2017 prebehlo vo veľkom štýle. Dramaturgia na čele s...
Škandál jazzových pódií: Pat Metheny nosí údajne parochňu
Dlho zamlčiavaná a tabuizovaná téma nočných rozhovorov jazzových gitaristov začína zaplavovať...
David Kollar a prepojenie nových svetov
   Festival CITY SOUNDS Bratislava, ktorý tento piatok a sobotu (23.–24. septembra)...
AMC Trio s novým klipom na turné s Randym Breckerom
Práve dnes štartuje jesenné turné AMC Tria, ktoré prešovskí hudobníci odohrajú v rozšírenej zostave...
V Trnave je mikulášska nádielka už dnes
V priestoroch kultúrneho centra Malý Berlín v Trnave dnes prebehne už 11. ročník Hevhetia Festu a...
Poznáme štyroch laureátov prestížnej ceny NEA Jazz Masters 2023
The National Endowment for the Arts (NEA Jazz Masters) ocenilo štyroch jazzových umelcov za rok...