Zvedavý a hľadajúci poslucháč sa príležitostne dostane k albumom, s ktorými si v prvej chvíli akoby nevie poradiť. Do akej priehradky ich zatriediť? A je vôbec nutné škatuľkovať? Aká je to hudba? A vlastne: je to ešte vôbec hudba? Spomínam si, ako som počas jesennej prechádzky (tuším 2006) v karpatských lesoch nad bratislavskou Račou dostal v telefonáte od Jána Sudzinu z vydavateľstva Hevhetia ponuku dať dokopy niekoľko viet o ťažko popísateľnej nahrávke, ktorú len nedávno „spáchali“ basgitarista (a klávesák) Oskar Rózsa, trubkár (a mašinkár) Ľubor „Umelec“ Priehradník, spolu s americkým trubkárom Danom Brantiganom.
Keď som sa po niekoľkých dňoch dostal k napálenému masteru, otvoril sa predo mnou nový svet. Iný, než by som očakával na základe predchádzajúcich Rózsových (spolupráce a Andrejom Šebanom, či nedávny album „Oskar Rózsa Sextet“ – 2003), Priehradníkových (Barflies – 2003) či Brantiganových (Dan Brantigan Quartet – „Becoming“) projektov. Šesť trackov nahrávky plynulo akoby samovoľne. Harmonickú ukotvenosť, či akékoľvek náznaky formy boli v nedohľadne (či nepočuteľne). Hudba tejto trojice si jednoducho žila vlastným životom a skutočne súznela s nepravidelným a neukončeným sieťovým vzorom na obálke albumu. Jej autor, maliar, sochár a grafik Peter Beňo (tvorca vizuálnej podoby vydavateľstva Hevhetia), do nej ručne domaľovával detaily na jednotlivých obálkach, vďaka čomu bolo každé CD originálom. (Môžem potvrdiť, keďže mi rukami prešlo viacero kusov, z ktorých mal každý zvýraznený iný detail.)
Možno sa dnes, v epoche takmer technokraticky dokonalej, navrátiť k životodarnému prameňu? Možno pri koreňoch vlastnej identity zažívať znovuzrodenie, ktoré je roztrúsené v nás samotných ako púštny piesok, či miriády nepatrných sférických častíc? Ľahkovážnym sa javí bytostné odmietanie elementov zdanlivo nesúladiacich, či nevypĺňajúcich celistvosť priestoru. Môžno „len“ nepravidelnú pulzáciu pokladať za umenie? Ba je vôbec možné nevnímať arytmiu ako paralelu búšenia srdca? Srdca ako svätostánku bezhraničnej lásky a súčasne zraniteľného orgánu z hladkej svaloviny...
Odpútavanie mysle od nedokonalého povstáva z improvizačnej voľnosti, ktorú nám predkladá trojica umelcov. Oskar Rózsa, Ľubor „Umelec“ Priehradník a americký hosť Dan Brantigan nemeditujú nad vlastnou nemohúcnosťou popísania absolútneho. Dokonalosť hľadajú v nepretržitej pulzácii, ktorá vo svojej periodicite a zároveň nepravidelnosti zachytáva premenlivosť daného okamihu. Sférickosť trúbky nás vymaňuje z beztvarej formy nepretržitého plynutia hudby aby sme sa na jej krídlach vzniesli ponad rozľahlé zvukové pláne – „soundscapes“. Tam nachádzame skutočnú slobodu a voľnosť prameniacu z bezprostrednej komunikácie a vzájomnej empatie zúčastnených hudobníkov. Oslobodiť vnútro od nánosov vonkajšieho sveta a počúvať…
https://hevhetia.bandcamp.com/album/presence
Autor: Peter Motyčka
