Bratislava, 2.12.2016
Americká speváčka Lisa Simone (Lisa Celeste Stroud, nar. 1962) je temperamentná bytosť, ktorá sa vydala v šľapajách svojej matky, slávnej speváčky a aktivistky Niny Simone. Na jej počesť nahrala v roku 2008 svoj prvý album, Simone to Simone, ktorý sa stretol s pozitívnym ohlasom u publika aj kritikov. Kariéra Niny Simone nebola vôbec jednoduchá, zažila svoje vrcholy aj pády. Po smrti Niny Simone v roku 2003 sa Lisa Simone rozhodla splniť svoj sľub mame - postarať sa o to, aby sa na ňu nezabudlo. Zhostila sa tak úlohy producentky dokumentárneho filmu „What Happened, Miss Simone?“, ktorý dostal po uvedení v sieti Netflix celý rad nominácií a ocenení (napr. nominácia na Oscara, ocenenie Emmy Awards). V roku 2016 sa dostal do kín úplne iný, celovečerný film o Nine Simon, „Nina“, proti ktorému mala Lisa Simone veľké výhrady. Prečo? Odpoveď ponúka rozhovor, ktorý nám Lisa Simone poskytla pred svojim bratislavským koncertom v rámci projkektu City Sounds.
Tento rok bol do kín uvedený celovečerný film “Nina“, zobrazujúci niekoľko rokov zo života vašej matky. Voči filmu ste mali veľké výhrady. Ste už s ním zmierená?
Myslíte ten brak? Je to od začiatku až do konca obyčajný paškvil. Pritom išlo o projekt, ktorý sa realizoval desať rokov. Nikto z filmového štábu sa vôbec neunúval konzultovať ho s našou rodinou. Režisérka a scenaristka (Cynthia Mort, pozn. red.) poňala príbeh mojej matky absolútne nesprávne. Jednoducho sa rozhodla, že nafilmuje milostný príbeh dvoch ľudí, ktorí sa v skutočnosti nemilovali. Ja som proti jeho uverejneniu bojovala ihneď, keď tvorcovia avizovali jeho prípravy. Do kín bol nakoniec uvedený až po mojom dokumentárnom filme What Happened, Miss Simone?
Chceli ste ho úplne stopnúť?
Samozrejme, pretože je to len jedna veľká lož. Keď chcete o niekom natočiť životopisný film, musíte sa najprv uistiť, že ste si svedomito spravili domácu úlohu. Taktiež musíte zachovať autentickosť príbehu, a nie vybrať si iba jedno obdobie života umelca. Všetkým bolo jasné, že som hlavnou odporkyňou filmu. Pri maminej smrteľnej posteli som jej sľúbila, že nedovolím, aby sa na ňu niekedy zabudlo. Vďakabohu, podarilo sa mi nájsť spávnu partiu ľudí, ktorí mi pomohli spraviť taký film, akým je dokument ‘What Happened, Miss Simone‘. Jeho režisérke, Liz Garbis, sa podarilo nájsť staré záznamy rozhovorov, v ktorých mama rozprávala svoj životný príbeh. Nič nemôže byť autentickejšie, ako tieto rozhovory. Náš dokument vyšiel ešte pred filmom Nina a úplne tým zresetoval merítko pravdivosti. Dokument mapuje sedemdesiat rokov života mojej mamy, zatiaľ čo film Nina sa zaoberá len niekoľkými poslednými rokmi jej života.
Už utíchli diskusie okolo filmu?
Film Nina bola jedna veľká sračka, všetci kritici ho zvozili pod čiernu zem. Ak ste čítali nejaké recenzie, viete, o čom hovorím. Náš dokument bol nielen nominovaný na Oscara (za najlepší dokumentátny film, pozn. red.), ale dostal aj celý rad ďalších ocenení. Môžem teda s kľudným svedomím prehlásiť, že sľub, ktorý som mame pred jej smrťou dala, sa mi podarilo splniť.
V roku 2004 vznikol projekt Sing the Truth, veľký koncertný program na počesť vašej matky. Spievali ste nielen na prvom predstavení, ale aj na niektorých jeho ďalších pokračovaniach. Bolo jedným z poslaní projektu aj šíriť myšlienky aktivistky Niny Simone?
Myslím, že ani veľmi nie. Promotér poňal koncert ako vystúpenie hudobníkov, ktorí hrávali s mojou matkou. Išlo hlavne o veľkú oslavu speváčky Niny Simone. Na prvom koncerte v Carnegie Hall, v roku 2004, spievala aj Tracy Chapman, Odetta a Oscar Brown Jr. Neskôr, v roku 2008, sme vyrazili na turné, spolu s Angelique Kidjo, Dianne Reeves a Lizz Wright. Každá z nás spievala štyri skladby, po ktorých sme zaspievali aj niekoľko piesní spoločne.
V jednom rozhovore ste vyjadrili znepokojenie nad tým, že dnešní umelci svojou tvorbou nereagujú na dianie okolo seba. Nezmenilo sa odvtedy nič?
Presne tak to aj je, nikto sa dnes proti ničomu nevzoprie. Môžem sa mýliť, ale tí, čo sa za nejakú vec postavia, sú väčšinou rapperi. Keď sa pozriete na veľké, komerčne úspešné mená, ťaháky v oblasti predaja albumov a koncertov, nenájdete medzi nimi veľa tých, ktorí by verejne reagovali na aktuálne dianie vo svete. Hoci sa prihovárajú k masám. Od šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia sa časy zmenili. Mama vždy hovorila, že zodpovednosťou umelcov je odzrkadlovať dobu, v ktorej žijú. Po uvedení nášho dokumentu sa našlo niekoľko umelcov, ktorí začali konečne v tomto smere niečo robiť. Napríklad taký Common, ale on je tiež rapper. Kládla som si otázku: V čom je problém? Je im to naozaj úplne ukradnuté, alebo si žiadne problémy neuvedomujú? Možno sa niečoho boja?
Našli ste odpoveď?
Myslím si, že je to celé o peniazoch, tie vládnu svetom. Ak máte obavy zo straty pohodlného života, budete klamať a robiť všetko pre to, aby ste nerozvírili stojaté vody. A moja mama sa kedysi dávno rozhodla rozvíriť ich, v dôsledku čoho o veľa prišla. Bývala kedysi uznávanou umelkyňou, pätnásťkrát nominovanou na Grammy. Nikdy však ani jednu nedostala. A viete prečo? Pre jej politické názory a temperament. To je cena, ktorú platíte za to, že si vážite sama seba, že sa odvážite vystúpiť proti veľkému bratovi, proti vláde. Zaplatíte veľmi draho. Som presvedčená, že väčšina ľudí nie je ochotná preto nič spraviť.
Profesionálnu kariéru ste začínali v americkej armáde ako pomocníčka v stavebnom inžinierstve. Čo vás, dcéru speváčky, k tomu motivovalo? A prečo ste sa potom dali na hudobnú dráhu?
Bola som vynikajúcou študentkou, dokonca s vyznamenaním. Spojila som posledný ročník strednej školy s prvým na vysokej. Všetko mi išlo ľahko a mala som plán. Samozrejme, ako to býva v každej rodine, moji rodičia mali o budúcnosti svojej dcéry vlastnú predstavu. Keď sa dostala na pretras téma mojej budúcnosti, moje plány sa rozplynuli. Bola som veľmi nedočkavá a chcela som uniknúť. Keď sa na to spätne pozerám, vidím, že bolo aj veľa iných možností, ale nechcela som si nechať radiť od iných. Nepotrebovala som ich múdrosti, nedôverovala som im. Dnes už ani neviem, ako sa mojou voľbou stala armáda. Zrejme preto, lebo veľká časť mojej rodiny v nej vždy niekoho mala. Dnes to hodnotím ako čin zo zúfalstva. Viete, ja som totižto matematiku a fyziku. Neviem prečo som sa rozhodla pre povolanie, ktoré si zakladalo práve na matematike. Ako keby už nič horšie nemohlo byť. Keďže ma taká práca vôbec nebavila, nenapredovala som tak rýchlo, ako som pôvodne chcela. V dvadsiatichôsmich som si kládla otázku, čo chcem vlastne robiť. Popíjala som v jednom nemeckom bistre červené víno a začala som spievať s jednou kapelou na pódiu. Začalo sa o mne hovoriť, neskôr mi vyzváňali telefonáty s ponukami na spievanie vokálov pre iných umelcov. Potom prišli pozvania od muzikantov, povedala som si teda: Prečo nie? Zavolala mi ambasádorka Attallah Shabazz, najstaršia dcéra Malcolma X, s ponukou na spievanie so španielskym spevákom Raphaelom. Nikdy predtým som o ňom nepočula, ale Attallah som dôverovala a tak som využila príležitosť. Bola to pre mňa šanca postaviť sa na vlastné nohy a začať spievať.
A potom prišla vaša broadwayská kariéra.
Najprv som išla do Kalifornie spievať v jednej dievčenskej skupine, dokonca som mala aj umelecké meno - L’Simone (smiech). Začala som robiť pre jedného chlapíka, ktorý zavolal ďalšiemu, čo robil casting pre broadwayský muzikál Jesus Christ Superstar. Išla som teda na konkurz a tým to všetko začalo.
Vašim prvým albumom bol Simone on Simone, ktorý ste natočili s big bandom na počesť mame.
Simone to Simone bola big bandovou poctou mame. Kedysi začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sme boli spolu v Holandsku, som jej povedala, že raz na jej počesť nahrám album. Veľmi sa tomu potešila. Vysvetľovala som jej, ako si zaslúži poctu, ešte kým je na tomto svete. Aby videla, koľko ľudí ju stále miluje. Žiaľ, podarilo sa to zrealizovať až po jej smrti. Bol to môj úplne prvý album, ktorým som chcela vzdať poctu tej, ktorá tu bola predo mnou. Mojou prvou veľkou úlohou bolo otočiť sa a povedať ‚ďakujem’. Až potom som sa začala venovať svojej vlastnej hudbe. Vybrala som na album jej piesne, ktoré som mala najradšej. V úvode môžete počuť spievať aj mamu. Bolo to 24. júla 1999 a vystupovali sme spoločne na Guiness Jazz Festivale v Írsku. Spýtala sa ma vtedy, či sa k nej nepridám na pódiu. Zaspievali sme si spolu Music for Lovers. Moja dcéra mala vtedy šesť týžňov, dnes má sedemnásť rokov.
Musela to byť pre vás veľká zmena, spievať s big bandom.
Z času na čas spievam aj s big bandom. V januári 2015 som s Tromsø Big Bandom nahrala album. Jeho nahrávanie je dokončené, zmixované, master hotový, akurát ešte nevyšiel. Čakáme na vhodnú platformu, na ktorej by sme ho zverejnenili. Na albume sú moje autorské skladby, ako aj niekoľko piesní z albumu Simone on Simone. Určite sú ukážky aj na YouTube. V marci budem nahrávať s big bandom v Nemecku. Je to jeden z mnohých projektov popri vlastnom triu. Ako som vysvetlila, nie som jednostranná speváčka. Spolupracujem aj s iným orchestrom, s triom, kvartetom, klaviristom. To čo dnes uvidíte (Lisa Simone s triom, pozn. red.) bol vždy môj sen. Musím ale povedať, že big band je úžasná vec. Keď bol náš projekt Simone to Simone vo fáze príprav, súčasťou diskusie bol aj môj vek. Pretože ak v Amerike nemáte osemnásť alebo dvadsaťdva rokov, alebo ak sa na pódiu nevyzliekate a nespievate úplne kraviny, nikto o vás nemá záujem. Rozmýšľali sme, v akom žánri by sme poctu mame nahrali. Mal to byť žáner, v ktorom nikto nebude riešiť môj vek. Nakoniec sme si vybrali jazz, konkrétne big band. Najprv som bola z toho trochu sklamaná, pretože som o big bande nikdy nesnívala. Keď som znovu počúvala moje obľúbené albumy, ktoré nahrala mama, zistila som, že veľa jej piesní poznám. Skladby na album som vybrala v priebehu trištvrte hodiny. Simone to Simone sme nahrali za tri dni.
S váším novým, štvrtým albumom, My World, sa pohybujete v iných vodách.
Samozrejme, pretože je môj (smiech).
Aj na ňom je niekoľko skladieb inšpirovaných vašou matkou. Napríklad Tragique Beauty, ktorá vznikla len niekoľko hodín pred tým, ako zomrela.
V ten deň popoludní mi volali, že už jej zostáva len jeden alebo dva dni života. Všetko, čo v piesni opisujem, sa naozaj stalo. Bola nedeľa pred veľkou nocou. Keď som prišla domov, hrala som sa vonku so psami a z ničoho nič začal fúkať vietor. Poobzerala som sa okolo seba a zvolala: „Mami?“. Ráno mi volali, že už nežije. Bývala na juhu Francúzska, kde majú mistrál. Vietor, ktorý dorazil v ten deň k nám, bol určite mistrál z Francúzska. Mamin duch ho privial až ku mne do Pensylvánie. Mám na záhrade veľké stromy. Musel by to byť naozaj silný vietor, aby ich rozkýval. Keď sa tak stane, je to predzvesť monzúnu alebo hurikánu. Toto však bola moja matka.
V skladbe I Pray spieva aj vaša dcéra ReAnna. Pôjde v šľapajách matky?
ReAnna má sedemnásť rokov. Keď napísala text I Pray, mala len štrnásť.
Má úplne iný hlas ako vy, inú farbu, veľmi zaujímavý.
Naozaj? To jej musím povedať. Pretože vždy hovorí, že chce mať taky silný hlas, ako ja. Ja sa jej snažím vysvetliť, že ak chce niekoho piesňou osloviť, vôbec na to nepotrebuje silný hlas. Je to len o jej úmysle a o spojení. Mala vtedy štrnásť a ja som ju chcela predstaviť svetu. Išlo o jej debut a bolo pre mňa veľmi dôležité, aby na albume spievala.
Skladba This Place je tiež spomienkou na vašu mamu, konkrétne na jej dom.
Je to pieseň o dome, v ktorom bývala mama a v ktorom bývam teraz ja, od januára 2014. Prvý raz som v ňom bola v septembri 2013. Prv než sa tak stalo, chodila som do školy na meditáciu. Som veľmi dôkladný meditátor. Prvý raz sme prišli do domu desať rokov po tom, ako zomrela. Nebola som schopná v ňom bývať. Svoju bolesť som riešila meditáciami, ešte prv než sme do domu išli. Moja rodina musela ísť kvôli dcérkinej škole naspäť do USA. Na to, aby som mohla vo svojej kariére pokračovať, som musela vo Francúzsku zostať. Viete si predstaviť aké to bolo, sama v dome, so všetkými tými duchmi? Keď stratíte niektorého z rodičov, nikdy vám ich nič nenahradí. Musíte si nájsť nejaký recept na prežitie. Nielen že som v tom dome bývala, ja som dokonca spávala v tej istej v posteli, v ktorej mama. V tej, v ktorej nakoniec aj zomrela. Je to veľmi silné miesto. Minulý rok vo februári som pozerala záznamy maminých koncertov. Keď som ich vypla, cítila som, že práve v tú chvíľu to musí prísť. Chvíľu som čakala, zišla som dolu k jej klavíru. Bola som celú noc hore a zložila skladbu This Place. Je o tom, aký som mala vzťah k domu, do ktorého som prvýkrát prišla, ako sa stal z miesta bolesti miestom pokoja a sily. Pieseň je dôkazom toho, že čas dokáže zahojiť všetky rany. Je to pravda. Uvedomila som si, že to nie je len o vzťahu k domu. Je aj o ceste môjho srdca a o vzťahu s priateľmi.
Ďakujeme za rozhovor.
Foto: Peter Ťapaj
