Májové odlety jazzových velikánov – RIP Ptaszyn / RIP Sanborn
V priebehu jedného májového týždňa nastúpila do nebeského bigbandu dvojica vynikajúcich a rešpektovaných saxofónových velikánov: poľský tenorsaxofonista Jan „Ptaszyn“ Wróblewski (1936–2024) a americký altsaxofonista David Sanborn (1945–2024). Obaja boli špičkovými majstrami svojho remesla a obaja prispeli k tomu, že umelecký svet bol krajším a zaujímavejším miestom. Jan „Ptaszyn“ Wróblewski odišiel 7. mája 2024 vo Varšave vo veku 88 rokov a David William Sanborn zomrel 12. mája 2024 neďaleko New Yorku vo veku 78 rokov.
Kolískou jazzu sú Spojené štáty a práve americkí jazzmani preslávili túto hudbu najviac. Preto aj v rámci spomínanej dvojice väčšmi rezonovalo meno Davida Sanborna: či už prostredníctvom jeho vlastných projektov a albumov, ako aj vďaka spolupráci s Georgeom Bensonom, Gilom Evansom či bratmi Breckerovcami. Priznávam, že Sanborn nepatril k mojim hrdinom a jeho vízia uhladeného smooth jazzu (sám uprednostňoval pomenovanie „instrumental pop music“) ani tónová kultúra mi neboli blízke. Aspoň tak som ho mal zapísaného až do novembra 2011, keď spolu s organistom Joeym DeFrancescom a bubeníkom Byronom Landhamom v priestoroch bratislavského NuSpiritu dokázal, že nič nie je nastálo a že to pokojne môže byť aj inak. Vtedy som prostredníctvom materiálu vynikajúceho albumu „Only Everything“ (Decca 2010) začal vnímať jeho altsaxofón ako emotívny vokál s dokonalým oduševneným frázovaním. Predtým som snáď nepočul také osobné nasadenie a vrúcne vyznanie tlmočené nástrojom, ako počas tejto dôstojnej pocty Rayovi Charlesovi. Nie nadarmo boli Sanbornovými vzormi R&B a souljazzoví saxofonisti Hank Crawford a David „Fathead“ Newman, kľúčoví členovia Charlesových zoskupení. V tomto duchu u mňa ostane David Sanborn zapísaný a za tento objav mu zo srdca ďakujem.
„Krstný otec poľského jazzu“ Jan „Ptaszyn“ Wróblewski bol v porovnaní so Sanbornom najmä stredoeurópskym hrdinom, keďže spolu so Zbigniewom Namysłowskim (ten nás opustil vo februári 2022) patrili k najikonickejším hrdinom poľského jazzového saxofónu. Ako uvádza v monografii „Jazz in Europe“ náš najpovolanejší jazzový historik Igor Wasserberger, Wróblewski unikátnym spôsobom participoval na všetkých etapách vývoja poľskej jazzovej moderny. Už v roku 1956 (!) sa predstavil po boku Krzysztofa Komedu na kultovom festivale v Sopotoch a práve Komedove nesmrteľné kompozície boli takmer sedemdesiat rokov (!) súčasťou Wróblewského repertoáru. Naposledy mu vzdal poctu vynikajúcim dvojalbumom „Komeda – Moja słodka Europejska ojczyzna“, ktorý v roku 2018 vyšiel v rámci obnovenej kultovej série Polish Jazz vol. 80 (Warner Music Poland). Na pôde sexteta vtedy revitalizoval Komedov projekt „Meine Süsse Europäische Heimat“ z roku 1967, na ktorom tento vizionár prepojil jazz s poéziou (odtiaľ pochádzajú aj známe témy Lament Nad Europą / Dirge For Europe, Po Katastrofie / After Catastrophe, Walc Na Koniec Świata / Waltzing Beyond či Litania).
V roku 1958 vybral Wróblewského manažér newportského festivalu George Wein do tamojšieho medzinárodného orchestra vedeného Marshallom Brownom a jeho americké účinkovanie viedlo k ďalším stretom s jazzovými pioniermi. A značne stúpol aj jeho kredit na domácej scéne. Po rokoch v kvintete trubkára Andrzeja Kurylewicza založil „all star band“ Polish Jazz Quartet (ďalšími členmi boli klavirista/organista Wojciech Karolak, kontrabasista Roman Dyląg a bubeník Andrzej Dąbrowski). Je neuveriteľné, že v danom období kvarteto získalo dvojmesačný angažmán v parížskom Blue Note a tiež vo rozličných nemeckých kluboch. Úspešnou bola tiež etapa jeho rozhlasového bigbandu Studio Jazzowe, s ktorým autorsky spolupracovali všetci významní poľskí jazzmani. K ďalším Wróblewského nezabudnuteľným počinom patrilo sexteto New Presentation, ktoré sa stalo liahňou mladých jazzových talentov. Elegán s neodmysliteľnou šiltovkou bol niekoľko desaťročí kráľom poľského jazzového mainstreamu (jeho obrovským vzorom bol Sonny Rollins) a pevne dúfam, že spolu s Davidom Sanbornom parádne zamútia saxofónovú sekciu v nebeskom bigbande.
Autor: Peter Motyčka