Na sklonku pandemickej éry, keď už nad úrovňou domáceho jazzu (a hudby všeobecne) mnohí zlomili palicu, prichádza predsa len pozitívna správa. A hoci jedna lastovička leto nerobí, zdá sa, že slovenskému jazzu sa začalo blýskať na lepšie časy.
Správa prišla nenápadne a dokonca nerezonovala ani v rámci iných (prvých či druhých) jazzových portálov. Všetko začalo ešte pred rokom, keď redakcia prestížneho amerického magazínu DownBeat uverejnila recenziu projektu „Altar Double Quintet – We Salute The Night“, za ktorým stáli saxofonista Nikolaj Nikitin a klavirista Ľuboš Šrámek. Album síce získal len 3 a pol hviezdičky, ale recenzent Gary Fukushima sa nad jeho krásou nesmierne rozplýval. „Pôvodne sme čakali, že sa zameria na renomovaných umelcov Toma Harrella, Jonathana Blakea alebo Drewa Gressa,“ konštatuje Nikitin. „Napokon si výkony Američanov príliš nevšímal, a naopak vyzdvihol spevné línie môjho saxofónu a tónomaľbu Ľubošových klávesov.“
Gary Fukushima pritom patrí k prominentným americkým klaviristom, účinkoval v projekte s Alphonsom Johnsonom z Weather Report a popri rozsiahlej pedagogickej činnosti sa venuje recenzovaniu pre DownBeat Magazine, L.A. Weekly či L.A. Jazz Scene. Je tiež umeleckým vedúcim Los Angeles Jazz Collective. Zlé jazyky síce tvrdia, že Fukushimove úsudky sa po jadrovej katastrofe v jeho rodnom meste, podľa ktorého nesie aj meno, začali uberať povedzme obskúrnymi cestami, no slovenský jazz mu aj tak bude vďačiť za veľa. Priaznivá recenzia, ako aj samotný album, sa dostali do uší Dona Wasa, prezidenta prestížneho vydavateľstva Blue Note, ktorý rozbieha novú edičnú sériu „Jazz for the End of The World“. „Všetko speje k zániku a preto sme sa v Blue Note rozhodli, že sa na smetisko dejín aspoň poberieme so cťou,“ dodáva Was. „Toto bude skutočne séria vystihujúca posledné mesiace ľudstva. So much fun!“
Nikolajovi Nikitinovi a Ľubošovi Šrámekovi pripadala americká ponuka neskutočná. „Spočiatku sme tomu nedokázali uveriť,“ dodáva Šrámek. „Naozaj nerozumiem, ako ich mohla naša hudba osloviť. Zrejme to budú skromnosť, úprimnosť, dobroprajnosť a pokora, ktoré z nás sršia. Mister Was si nás oboch obľúbil už počas prvých sedení v newyorskom sídle Blue Note a všetky jeho pripomienky sme akceptovali, hoci boli trochu netradičné...“ Šrámek má na mysli koncept navrhnutý prezidentom spoločnosti: nový album by mal niesť titul „Jazznoshík“, keďže Wasa fascinujú nie celkom jednoznačné osobnosti európskej ľudovej histórie, akými boli napríklad Robin Hood, William Tell či práve Juraj Jánošík. „Vo svojej pracovni mal hneď vedľa Arta Blakeyho zavesený obrovský filmový plagát Jánošíka stvárneného Paľom Bielikom. Obaja sme na to pozerali vyjavene a Was sa len hurónsky rehlil a čosi si mrmlal popod nos…“
Vydanie, ako aj americké promo albumu „Jazznoshík“, je plánované na december. „Wasovým želaním bolo priniesť Jazznoshíka ešte na predvianočný trh spolu s novým projektom 'Outlaw' Roberta 'Robina' Glaspera – vraj to budú skutočné trháky! Aj pri návrhu finančných podmienok nám s Ľubošom prišlo nevoľno. Nechcem prezrádzať, kolegovia nebývajú príliš prajní, ale šesťciferná suma za projekt je viac ako veľkorysá ponuka...“ Obaja umelci dodávajú, že zmluva obsahuje množstvo klauzúl, napríklad úplne slovenské zloženie projektu, ako aj nové umelecké pseudonymy jazzmanov. Tie by mali pripomínať mená hôrnych chlapcov a obaja lídri ich musia používať až do roku 2033. „Ja som uvažoval o mene Rajnoha,“ dodáva Nikitin, „a Ľubošovi by mohla prischnúť prezývka Kukuričník. Navrhli sme tiež Wasovi zaangažovanie speváčky Hanky G, avšak trval na zmene jej umeleckého mena na Anička G…“
Mená nakoniec nebudú podstatné. Úspechy oboch domácich jazzmanov môžu zatieniť všetko ostatné a vydaním „Jazznoshíka“ sa dozaista začne písať nová, lepšia a svetlejšia éra slovenského jazzu.
Autor: Peter Motyčka podľa tlačovej správy Blue Note Records
