Konkurencia hudobných programov v Bratislave býva veľmi silná. Napriek tomu Martin Valihora uviedol opäť do života malý zázrak. Na 10. ročník One Day Jazz festivalu priniesol naozaj zvučné mená. Mená ktoré majú ťah…
Andrej Šeban, Kurt Rosenwinkel, Miroslav Vitouš, Richard Bona. Každé jedno toto meno evokuje vo mne určité pocity, atmosféru zažitej hudby, nálady, vône, nahrávky, zážitky, rozhovory, koncerty… Bohatstvo spomienok, ktoré prináša očakávania. Zvedavosť. Túžbu po novom stretnutí ich umenia. Každé z týchto mien patrí osobnosti, ktorá svojím posobením zanechala stopy v našom vedomí.
Andrej Šeban je muž, ktorý “maľuje hudobné obrazy” svojou gitarou. Je nasiaknutý odkazom ľudovej hudby, Santanu, Davisa, Methenyho, Frisella a ďalších majstrov. Vystaval na ňom svojím hľadačstvom a zanietenou vytrvalosťou a jasne formulovaným názorom však svoj vlastný, ľahko rozpoznateľný štýl.
Kurt Rosenwinkel a jeho “spevný” prístup k nástroju spolu s moderným a bohatým harmonickým slovníkom okamžite upútal pozornosť poslucháčov už v minulosti, keď bol ešte členom skupiny vibrafonistu Gary Burtona.
Miroslav Vitouš, jeden z generácie českych hudobníkov, ktorí sa presadili na svetovej scéne. Krátko hral aj s Milesom Davisom a neskôr spoluzakladal skupinu Weather Report. Neúnavný hľadač nových prístupov, a medziiným aj autor zvukovej banky samplov Miroslav Philharmonik od IK Multimedia..
Richard Bona, prezývaný svojimi fanúšikmi aj “africký Sting”. Je vyzbrojený neuveriteľnou technickou zdatnosťou, aranžérskymi a skladateľským talentom, takmer anjelským vokálom a schopnosťou bezprostredne nadviazať komunikáciu s publikom. Toto všetko spolu je veľmi bohatá nádielka na oslavu!
A tak konečne prichádza chvíľa, keď Martin Valihora, riaditeľ a konferenciér festivalu, privoláva na pódium svoje druhé ja - Martina Valihoru - bubeníka. Scéna stíchne a ako z hmly sa vynára syntetizátorový zvuk gitary Andreja Šebana. Miroslav Vitouš pripája svoju basovú melódiu a do toho sa ozývajú perkusie Martina Valihoru. Nálada je nastolená a po voľnom intre nastupuje ľudový motív najprv v gitare, potom i spevom. Šeban začína rozvíjať lineárne melódie - prevažne jednohlasné, pod ním ťahá slákom a striedavo vyhráva prstami svoju basovú linku na zmenšenom špeciálnom kontrabase Miroslav Vitouš. Hlas sa strieda s gitarou a hudba plynie veľmi potichu, no s napätím… Martin Valihora veľmi pozorne striedavo maľuje plochy a poháňa rytmus dopredu. Niekedy zastavuje paličku vo vzduchu akoby čakal na správny moment. Projekciu z pódia miestami s veľkým citom pre mieru dopĺňajú vizuálne efekty doplňujúce náladu hudby. V ďalšej skladbe Vitouš slákom vyčarúva zvuk pripomínajúci saxofón, podporený tympanmi a basovej linky ktorú hrá pre zmenu gitara.
Program tvoria väčšinou Šebanove témy, ktoré sú čiastočne postavené na pôdoryse štandardov ako All Blues, Footprints alebo ľudových piesní (Prečo si ma vyvolala z krčmy von a i..) pretvorené však do úplne inej - pestrej podoby. Slávny basista prispieva do programu svojím podaním piesne autorského tímu Styne/Kahn “I Fall in Love Too Easily” . Táto bola v podaní Franka Sinatru v roku 1944 nominovaná na Oscara. Trio zostavené pre tento festival presviedča, že by malo čo ponúknuť. Myslím, že poslucháči by sa radi vrátili vychutnať si takýto koncert aj v intímnejších priestoroch ako je veľká sála Istropolisu.
Prestávka bola vyplnená hudbou dua Duska maďarskej speváčky Ági Kazai a slovenského gitaristu Štefana Uhriňáka, ktorí uviedli zmes svojich piesní s jazzovými štandardmi a príjemne tak preklenuli čas, kým produkčný tím pripravil pódium pre ďalšie trio vedené gitaristom.
Kurt Rosenwinkel vo svojej typickej čapici “predstiera, že hrá moderný jazz” a ide mu to veľmi dobre! (Narážam na legendárny rozhovor z francúzskeho festivalu, kde sa ho televízna reportérka opýtala: „Do you pretend to play modern jazz?” Kurt na ňu vzápätí prekvapene vyvalil oči…nájdete ho na youtube, ak sa chcete trochu zabaviť). Na basgitare nezvyčajného tvaru so zvukom pripomínajúcim kontrabas ho na tomto koncerte sprevádza Dario Deidda. Je to taliansky majster basovej linky, sedemnásobný držiteľ ocenenia “najlepší basgitarista” v ankete časopisu JAZZ IT! Jeho hra je skutočným pôžitkom pre milovníkov basgitary!
Začínajú pekne z ostra, hladký zvuk Kurtovej gitary nekompromisne vykrajuje strmhlavé jazzové linky, podporuje ho v tom bubeník Gregory Hutchinson, aj keď sa mu miestami pod nohami posúva dopredu basový bubon… Nedá sa však vyrušiť a počas hry si ho jednou rukou napráva. Pieseň má jednoduchý titul „Number 2“ a jej modálna štruktúra s molovým riffom basy ponecháva veľa priestoru Rosenwinkelovej harmonickej predstavivosti. Trio strieda klasické jazzové rytmy s rockovejším prístupom, až niekedy Hutchinsonovi začínajú odletovať z paličiek triesky. Do konca svojho bloku “varia” v štýle, ako si predstavujem súčasnú americkú jazzovú scénu.
Posledná pauza patrí 8 ročnému Áronovi Hodekovi, ktorý je najprv pozdravený z premietnutých videopozdravov a počas tejto prezentácie na pódiu ostávajú tri bice súpravy. Martin Valihora vzápätí odovzdáva Áronovi malý darček festivalu k narodeninám. Je ním obálka s finančnou podporou na jeho cestu do USA za jeho hudobnými vzormi. Toto gesto sa mi veľmi rátalo a bolo pre mňa dôkazom, že na Slovensku sa dejú aj pozitívne a povzbudzujúce udalosti.
Drobného basistu Árona vystriedal hlavný hosť večera: Richard Bona, ktorý týmto koncertom aj končil svoju tohtoročnú sezónu. Dynamika, zohratosť a disciplína jeho doprovodnej kapely sú obdivuhodné. No kapelník celý večer drží taktovku pevne v ruke. Celý program riadi s nesmiernym citom pre mieru a už po prvých dvoch piesňach je jasné, že publikum si opäť získal. Všetci štyria členovia kapely sú majstri, Bona však v momente, keď má pocit, že treba ísť ďalej utína sóla a poháňa dej dynamicky dopredu.
Znejú známe hity, ako Te Misea (z albumu Reverence), Please, Don’t Stop (Tiki), ale aj Teen Town od Weather Report , nechýba ani sólový výstup s nahrávaním do slučky, kde Bona predvádza svoje “vúdú”. Toto patrí k vrcholom večera. Celý program spája svojím nenúteným a vtipným uvádzaním, komentovaním a komunikáciou s publikom. „Pokapala na salaši slanina“ pobaví, a keď nakoniec pubikum vytlieska prídavok, na pódiu sa objaví tanečník a aj niektorí z divákov sa ocitnú vpredu pred pódiom tancujúc vo víre strhujúcej hudby. Má to všetko. Rytmus. Dynamiku. Spád. Pestrosť. Harmonicky sofistikované aj spontánne. A popritom dokonale premyslené a zručne zimprovizované. Skvelá bodka a podpis za večerom.
Tento večierok však má aj postskriptum. Produkcia odkrýva všetky tri sady bubnov, prichádzajú všetci traja bubeníci, Kurt Rosenwinkel, Bona, Áron Hodek, Dario Deidda a celé to ešte završuje spoločné jamsession, ako oslava tolerancie, priateľstva a spolupatričnosti. Nič lepšie sa asi nedá dnes očakávať a všetci spokojní odchádzame domov. Ešte po skončení akcie však bolo možné niečo kúpiť pod zub a podeliť sa s dojmami so známymi. Naozaj nič nechýbalo. Kedy bude ďalší One Day Jazz…?
Stano Počaji
Foto: Zdenko Hanout
