Deviaty sólový album českého bubeníka Otta Hejnica je dôkazom toho, ako môže hudobník permanentne rásť, kontinuálne sa vyvíjať a pritom zostať verný svojmu jazzovému programu. Otta Hejnica intenzívnejšie sledujem od jeho albumu Lights z roku 2016. Vtedy už bol kmeňovým interpretom vydavateľstva Hevhetia a to, že ho Ján Sudzina vybral do svojho portfólia, potvrdzovalo jednak interpretačný aj skladateľský talent na strane hudobníka a na strane vydavateľa zasa cit pre správny výber.
Na tomto mieste si dovolím zaujať stanovisko prekračujúce rámec interpretácie albumu a iba zdôrazním trestuhodnosť toho, že si na Slovensku nie sme schopní udržať ľudí akými je práve Ján Sudzina. Ministerstvo Kultúry SR je inštitúcia, ktorej sa podarilo bezprecedentne zdecimovať všetko kultúrne. Tým najsprostejším na celej nekompetentnosti vedúcich osobností tohto rezortu je však absolútna absencia akejkoľvek vízie. A tento stav sa z roka na rok zhoršuje a kultúra ako najpodvyživenejšia kapitola celého rozpočtu a tŕň v oku krátkozrakým pseudo-konsolidátorom na to dopláca najviac. Hevhetia, ktorej sa podarilo na medzinárodnej úrovni pozdvihnúť úroveň slovenskej hudobnej produkcie, sa tak stala obeťou systému bez plánov do budúcnosti, systému bez konceptu, systému bez vôle urobiť národ kultúrnejším.
Prečo takýto politický úvod k albumu, ktorý našťastie s politikou nemá nič. Dôvod je ten, že ide už o druhý Hejnicov album, ktorý nevychádza pod hlavičkou Hevhetie. Namiesto porazeneckých rečí sa však pozastavme pri skvelom výsledku ľudskej kreativity a profesionality, ale aj vízie a odhodlania ju naplniť. Koncom roka 2025 vyšiel zatiaľ posledný album Otta Hejnica s názvom Collector. Vo vlastnom vydavateľstve Attra Records má po nahrávke s názvom Forms of Happines (2024) už druhú, viac než vydarenú produkciu. Okrem digitálneho formátu je album Collector dostupný aj na krásnom žlto-hnedo melírovanom semi-transparentnom vinyle. Je teda radosť tomuto médiu načúvať, ale sa naň aj pozerať, ako sa hypnoticky točí na tanieri vášho gramofónu. Potešený súborom týchto hapticko-vizuálnych kvalít som s nadšením načúval každej zo siedmych kompozícii. Plný zvuk, plynúci drajv, žánrové ukotvenie niekde na pomedzí jazzu a klasického blues, nákazlivo bublajúci Hammond Briana Charetteho, výpravné saxofónové sóla Osiana Robertsa a k tomu nesmierne citlivý a priamočiary spôsob, akým drží rytmické opraty v rukách Otto Hejnic, tvoria overený recept, fungujúci bezchybne už na treťom spoločnom počine (tými predchádzajúcimi boli Beringia v roku 2022 a Sunday at the Studio v roku 2023).
Ak som spomínal obdivuhodný spôsob sebazdokonaľovania sa v rámci Hejnicových trií, tak je zaujímavé sledovať, ako možno od albumu k albumu čítať posun vpred k jazzovému ideálu. Aj jeho albumy Beauties (2018) alebo This Is How It Is (2022) sú veľmi kvalitné a spolu s Ondrejom Krajňákom na klavíri a Josefom Fečom na kontrabase išlo o rešpektované a príkladne zohraté trio. Krajňákov klavír (či Fender Rhodes) po rokoch nahradil magický Hammond a aj charakter tria sa zákonite zmenil. Ide o civilnejšiu, vnútorne bohato štruktúrovanú nahrávku, ktorá vás ani na okamih nenechá na pochybách, že ten lahodný zvuk vinúci sa z albumu Collector je skutočný.
Hoci mi chýbajú prvé dva Hejnicove albumy One (2012) a Standards One (2014), považujem sa (príznačne s názvom albumu) za zberateľa. Ak dáte aj vy šancu Hejnicovým projektom a prejdete si jednotlivo každý z albumov, budete udivení, aké nuansy rozhodujú o vyspelosti hráča a kam sa ešte ďalej dá posúvať. Collector (Attra Records 2025) je album s neodškriepiteľnou DNA svojho bubeníckeho skladateľa, štýl hry je jasný a rozlíšiteľný, ale zároveň aj učesanejší, civilnejší, akosi správnejší. Gratulujem Ottovi Hejnicovi k ďalšej fascinujúcej realizácii a som presvedčený, že ešte s nejakou jeho variáciou klasickej jazzovej formy sa v dohľadnej dobe stretneme. Vtedy sa srdce zberateľa (collector) rozbúši, pretože bude vedieť, že toto je hudba s budúcnosťou, s víziou a s progresívnym potenciálom.
Autor: Miroslav Haľák
