Asi pred polrokom vydal banskobystrický saxofonista, redaktor a pedagóg Martin Uherek svoje druhé cd s názvom Príbehy Jazzu. Koncepcia tohto projektu bola jazzovému fanúšikovi dobre známa už pred vydaním albumu, keďže ide v prvom rade o živé koncerty, ktoré sú moderované lídrom. Martin vytvoril zaujímavý hudobno - edukačný projekt, ktorý má všetky predpoklady na to, aby rozšíril domácu jazzovú poslucháčsku základňu. Preto som si nenechal ujsť jeden zo živích koncertov s názvom Príbehy Jazzu na cestách - uskutočnil sa minulú sobotu v bratislavskom Kafé Scherz.
Toto podujatie z verejnych zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Samotný koncert sa začal okolo 20:00. Kapela hrala v rovnakom zložení, aké je aj na albume - Klaudius Kováč - klavír, Róbert Ragan jr - kontrabas., Peter Solárik - bicie nástroje a Martin Uherek hral na tenor saxofóne.
Koncert sa začal skladbou Feels Good To Be Bad. Kompozícia sa nesie v klasickom swingovom duchu. Uherek svojim krásnym tenorovým zvukom v štýle Bena Webstra či Colemana Hawkinsa výborne zapadol do Kováčovho stride pianového štýlu hry. Celá kapela spoločne úžasne swingovala. V sólach sa vyskytovali hlavne jednoduché bluesové motívy a spôsob hry call and response, ktorý je považovaný za základný stavebný kameň jazzovej improvizácie. Nechýbali ani občasné doubletimy v bopovejšom charaktere. Fantastická bola zvuková dynamická paleta, ktorá sa citlivo striedala - z piana do mezzoforte a forte. Aj tento prvok podporoval neustále prítomný swingujúci pulz celého kvarteta.
Po tomto krásnom úvode sa Martin prihovoril publiku. Ako je pre neho dobre známe, veľmi milo, srdečne a s úctou privítal poslucháčov, predstavil svoju kapelu a objasnil celkovú formu a koncept projektu Príbehy Jazzu. Následne nám Martin ukázal motív z bluesovej kmpozície, na ktorej vysvetlil princípy poradia improvízacie a logiku jazzového sóla. Pokračovalo sa teda originálnou Uherekovou jazz bluesovou skladbou v stredne rýchlom swingovom tempe. Martin odpálil fantastické sólo plné dravej energie, bopových liniek, ale aj jednoduchých motívov na ktorých tancoval veľmi podobne ako to robil legendárny Sonny Rollins. Zaujímavé bolo všímať si zmenu v jeho tóne podľa toho na koho vo svojom sóle odkazoval. Krásne boli aj moderné bopové frázy a outliny v štýle Michaela Breckera. Klaudius Kováč ako už býva zvykom fantasticky nadviazal na Martina a ukázal, že aj na klasické jazz blues je možné improvizovať modernejším štýlom.
Martin nám v následnom hovorenom slove vysvetlil, že keďže jazz je v prvom rade spontánna improvizovaná hudba, tak si jazzmani pri improvizácii radi "uletia" do moderných, experimentálnych vôd, ale v princípe sa vždy vrátia naspäť do pôvodného konceptu danej témy. Vysvetlil nám čo znamená jam session a opísal nám priebeh jednej, ktorá sa udiala v roku 1939. Stretli sa tam Lester Young a Coleman Hawkins, ktorí bojovali o titul "kráľa tenor saxofónu." Taktiež nám osvetlil vznik a vývoj bebopu a dôvod prečo sa na rozdiel od predchádzajúcej swingovej hudby na bebop nedalo tancovať.
Nasledovala kompozícia Sick Chick, na ktorej nám kapela predviedla učebnicovú bebopovú tému a sóla plné klasických bebopových lickov a postupov typických tomuto štýlu a obdobiu. V tejto skladbe si zasóloval aj Peter Solárik. Svoje umenie nám predviedol v striedačkách so saxofónom a s klavírom. Nasledovala kompozícia Pink Monk. Martin osvetlil publiku vplyv a význam jedného z pilierov bebopu - klaviristu Thelonia Monka, ktorému túto kompozíciu venoval. Pomalšie tempo bluesovej témy plnej exotických tónov v kombinácii s "monkovskými" rytmickými figúrami bolo podporené výborne vystavanými sólami všetkých hráčov. Taktiež nám Martin spolu so svojimi spoluhráčmi milo a vtipne vysvetlili a názorne ukázali ako vyzerať cool pri počúvaní jazzu.
Pokračovalo sa Martinovým molovým blues Room 465. Upozornil nás na dôležitosť týchto čísel v názve témy keďže sa v improvizácii pravidelne striedal 4/4, 6/4 a 5/4 takt. Išlo o to najmodernejšie čo sme na koncerte počuli - kvartové harmónie, dravé sóla plné pentatoník, outlinov a odkazov na John Coltrane kvartet či Michaela Breckera.
Krásny bol záverečný príhovor Martina Uhereka, kde publiku vysvetlil, že jazz sa postupne rozšíril do každého kútu na svete - vznikli a neustále vznikajú najrôznejšie fusionové podžánre a koncepcie, čo znamená, že dvaja ľudia, ktorí povedia, že hrajú jazz môžu hrať úplne inú hudbu. Preto nás Martin prosil aby sme na jazz nezanevreli, ale aby sme hľadali práve ten žáner jazzovej hudby, ktorý sa nám bude najviac páčiť.
Martin Uherek a jeho Príbehy Jazzu na cestách nesklamali. Bol to zážitok hudobný, edukačný, kultúrny a aj veľmi zábavný.
Dávid Oláh
