Izrael je rodnou krajinou mnohých výnimočných jazzových hudobníkov svetového formátu a nedávno som mal možnosť spoznať ďalšieho. Je ním gitarista Elon Turgeman a prvý kontakt s jeho hudbou mi umožnil jeho nový album „Climb Up,“ ktorý nahral v spolupráci s ostrieľaným majstrom bubnov, Adamom Nussbaumom.
Päťdesiatsedem-ročný rodák z Jeruzalema nám namiešal hudobný koktejl, v ktorom sa stretávajú hudobné svety troch gitarových ikon, menovite Pat Metheny, John Scofield a Mike Stern. V Turgemanovej hre skutočne cítiť odkaz všetkých troch menovaných. Vzniká tak gitarový jazz fusion vysokej kvality. Lídrov zvuk je presvedčivý, výrazný, jednotný, no zároveň disponuje širokou škálou farieb. Sternovský jemný chorus sa snúbi s bebopovým jazzykom Methenyho a všetko podčiarkuje scofieldovská dynamika a výraz. Turgemanovu majstrovskú tvorbu tónu som si naplno uvedomil pri jeho citlivom vibráte v baladickej skladbe „Doron“. Farba jeho zvuku je v každej skladbe o čosi iná, no nepredstavte si krízu identity, ide o vkustku umnú kontrolu nástroja.
Spoluhráči zdatne sekundujú. Nussbaum disponuje vynikajúcim nadhľadom, energickým úderom a skvelou prácou s činelami. Klavír Aviho Adriana ma oslovil hlavne vďaka jeho práci s arpeggiami a trilkovaním v horných registroch, čím výborne vypĺňa priestor tam, kde treba (napr. aj v titulnej skladbe Climb Up). O hlboké frekvencie sa nestará kontrabas, ale basgitara. Tú má pod palcom Yorai Oron. Disponujúc mäkkým no prierazným zvukom, Oronov výkon je od začiatku do konca presvedčivý. Obzvlášť atraktívne je jeho využívanie dvojhmatov a akcentovaného staccata, ktoré mi miestami pripomenulo Richarda Bonu. Tiež by som rád vyzdvihol jeho výborný „call and response“ (exemplárnou ukážkou je jeho doprevádzanie sólistov v spomínanej „Doron“). Saxofonista Mark Rosen ma zas najviac oslovil svojim expresívnym sólom na sopráne v poslednej skladbe Swim You Have No Choice, ktorá je okrem iného strhujúcou bodkou za celým dielom.
Album „Climb Up“ neprináša žánrovú inováciu a nejedná sa o hudobný experiment. Týmto smerom iste neprekvapí, no jeho hodnota tkvie v tom, že ide o skutočne majstrovskú ukážku gitarového jazz fusion. Nájdete tu všetky očakávané trópy: swing, blues, groove, baladu, modernejšie, tradičnejšie i rockovejšie harmonické postupy, či dynamické sóla. Kto by hľadal vplyvy izraelskej hudby, odporúčal by som hľadať inde, hoci world music prvky tu nájdete. Počuť ich napríklad v intre skladby „Paco“ (ide zrejme o kalimbu, recenzent sa však môže mýliť). V každom prípade výborné oživenie. Z rovnakého dôvodu oceňujem aj občasné použitie organu (skvelé záverečné sólo albumu patrí práve tomuto nástroju), či atmosférických padov.
Ak hľadáte energický neopočúvaný jazz s elektrickou gitarou v hlavnej úlohe, práve ste ho našli.
