Jazzová hudba nás uchvacuje svojou spontánnosťou, expresívnosťou a silou momentu. Skladby jazzových umelcov sú často akousi antitézou komplexnejších a členitejších kompozícií majstrov klasickej hudby, no z dobrého dôvodu. Ich úlohou je totiž slúžiť najmä ako prostriedok na expresiu intepreta v momente interpretácie. Sila mnohých jazzových nahrávok preto tkvie práve v neprítomnosti aranžmánu a vopred vykonštruovaných a nacvičených pasáží (spomeňme napríklad dielo klaviristu Billa Evansa). Je však chybou považovať tento prístup za jediný správny. Existujú totiž aj diela, ktorých doménou je predovšetkým aranžmán stavajúci do popredia premyslenú súhru hudobného telesa pred slobodou expresie interpretov. Umelecká hodnota týchto dvoch smerov má odlišnú príchuť, no potenciálne rovnocenná. Mladý košický oktet Cha Bud! sa so svojím debutom vybral druhou menovanou cestou.
Album tejto zostavy s úctyhodným počtom členov nesie názov „Nice to Eat You“ a obsahuje deväť autorských skladieb, ktorých spoločným menovateľom je výrazný groove. Väčšinu z nich zložil klávesista Matej Lazár, no svojím kompozičným vkladom prispeli aj gitarista Peter Šafránek a trubkár Pavol Jeňo. Pri tejto príležitosti je potrebné spomenúť, že napriek viacerým autorom a ostatne aj počtu členov kapely pôsobí album jednotne, ucelene, koherentne. Svedčí to o tom, že ôsmi ľudia odhodili svoje egá bokom a naplno zamerali svoju pozornosť na dané dielo.
Pri jednote ešte ostaneme. Je jednoducho radosť počúvať, ako je všetko zohraté a pekne upratané. Dychové trio Molčányi (alt sax), Vaitovič (tenor sax), Jeňo (trúbka) hrá ako jeden. Všetko ladí a sedí dokopy aj v tých najzložitejších rytmických sekciách. Každé predrazené akcentované staccato je umiestnené tam, kde treba, nič sa neponáhľa, nič nemešká. Nikto nikomu nelezie do kapusty a to platí pre všetkých členov kapely. Toto je hudba zdatného aranžéra a ôsmych kvalitných a disciplinovaných hudobníkov.
Melodika skladieb je výrazná a zapamätateľná, hudba Cha Bud! je na míle vzdialená bezzubej groovovačke bez silných tém. Tie navyše nemá na starosti len dychová sekcia, jeden motív si často prestrieda viacero nástrojov. Takáto variácia je výbornou aranžérskou technikou. Dobrým príkladom jej použitia je skladba New May, v ktorej nosný motív rozohrá elektrické piano, potom basgitara a napokon dychová sekcia, už s podporou naplno rozvinutého groovu.
Cha Bud! dobre využíva možnosti, ktoré má vďaka svojej početnej zostave. Osem hudobníkov nehrá stále a všade, čo je samozrejme dobre. Premyslený aranžmán má pod palcom aj dynamiku skladieb. Úvodná skladba „Bachelor Syndrome“ je ako snehová guľa, ktorá na seba postupne nabaľuje vrstvy. Začína klávesovým introm, jednotlivé nástroje sa postupne pridávajú, až napokon prichádza vrchol v podobe nosného motívu dychovej sekcie a kontrapunktu klávesového synth leadu.
Kapelu som mal možnosť vidieť naživo dvakrát. Album mi tieto vystúpenia ihneď evokoval, lebo je vskutku vernou reprezentáciou toho, ako Cha Bud! znie na pódiu. „Nice to Eat You“ teda rozhodne nie je umelým štúdiovým produktom, ale zachytáva skutočnú podobu a zvuk formácie. To, čo budete počuť na albume, budete počuť na koncerte a opačne. Tomu je prispôsobený aj mix a mastering, ktorý síce nijakým zásadným či vzrušujúcim spôsobom neexperimentuje s postprodukciou, ale zachytáva a reprodukuje to, čo má, vo vysokej kvalite. V dobrom slova zmysle si ho nevšimnete.
Hoci je „Nice to Eat You“ viac ako úctyhodným debutom, priestor na vývoj prirodzene existuje. Do budúcna by som ocenil väčšiu kompozičnú variabilitu. Chcel by som počuť aspoň jednu skutočnú baladu, prípadne skladbu, kde by došlo k výraznejšiemu odbočeniu od groovu alebo všadeprítomného rytmického pulzu. Prial by som si preklenúť „koncertnú“ alebo „tanečnú“ atmosféru niečím filmovejším, zádumčivejším, vážnejším. Na druhej strane by som rád počul aj niečo skutočne uletené, hoci drobné náznaky kreatívnej uletenosti sa napríklad objavujú vo vysamplovanom vokále v skladbe Sudemo. To všetko by dodalo dielu ešte viac farby a kontrastu. Jednotlivé motívy by snáď občas zniesli o čosi viac mimo-pentatonickej „špiny“, hoci uznávam, že chytľavosť im nemožno odoprieť. Do tempa synchronizovaný delay sa mi na začiatku prvej skladby zdal príliš prominentný, mal som pocit, že stopu trochu zahlcuje. Gitarový talkbox, ktorý je inak vynikajúcim farebným oživením, sa mi zas zdal miestami málo výrazný, možno by stálo za to skúsiť ho podporiť pomocou skreslenia a obohatenia harmonických alikvót základného zvuku gitary.
„Nice to Eat You“ je výborné CD a okrem spomínaných kladov má aj veľa iných skvelých momentov. Slapujúca basa Adama Richtera a synth lead sólo v skladbe Bachelor Syndrome, skladba Lulalu, ktorú svojho času ocenila aj porota súťaže Nové tváre slovenského jazzu, príjemné oživenie v podobe hudobného hosťa, speváčky Tatiany Karlik Hicovej v piesni My Intention, silný groove a monumentálne outro v This Is Cha Bud!, či „lingusovský“ (fanúšikovia Snarky Puppy vedia) Underground. To všetko nájdete v debute tejto košickej formácie, ktorá ukázala zápal pre hudbu, umeleckú zrelosť, disciplínu a výnimočný potenciál. Počúvať ich jazz je navyše veľká zábava.
